Proti búrke-13.kapitola

Bola som mladá, bola som odvážna. 

Nemala som predsudky, nepoznala som hranice, pretože pre mňa žiadne hranice neexistovali.
Len stúpať k oblohe ako vták a potom nekonečný voľný pád.

Každý by chcel vlastniť svet a hýbať ľuďmi ako malými postavičkami na preplnenej šachovnici. 

Problém však nastáva, keď musí hýbať už len sám so sebou a voliť medzi dobrými a zlými rozhodnutiami. Lenže existujú vôbec dobré a zlé rozhodnutia? Ak áno, v dnešnom svete sa splynuli do jednej neopísateľnej masy. Počula som, že to teraz volajú život v 21.storočí.

Ale späť od polemizovania do zvonka neškodne pôsobiacej budovy, v ktorej sa práve zábava rozbiehala do nevídaných rozmerov.

Nenápadne som sa vzďaľovala od nesympatických ľudí prechádzajúc sa po obrovských lóžiach nad diskotékou, na ktorých sa tancovalo, pilo a veľa spievalo.

Ešte som nebola na mieste kde by sa každý zabával. 

Akoby sa tu všetci od narodenia poznali.

Najprekvapujúcejšie bolo keď za mnou prišiel vysoký tmavý chalan a niečo na mňa zakričal. 

Hudba mi tak trhala uši, že aj keby na mňa zakričí po slovensky, nič by som nerozumela.

Ak ma však niečo Maťa naučila tak to bolo : keď nerozumieš usmievaj sa a prikyvuj.

A tak na moje prekvapenie som mala pitný režim razom zaobstaraný. 

Nechápala som či je to tým vzduchom, vodou, jedlom alebo jednoducho iným krajom, ale ešte nikdy nebolo okolo mňa toľko chlapov.
A keď hovorím nikdy, tak to myslím tak, že keď o mňa zavadil raz za rok kútikom oka poriadne podgurážený somár, od radosti, že si ma niekto konečne všimol, som sa zabudla tváriť a asi aj cítiť pobúrene.

Že to predsa len bolo vo vode som s prekvapením zistila, keď sa moja nálada presunula do takých nebeských výšin, až som z toho zostala prekvapená.

Pozrela som sa na hodiny a po pár nekonečných minútach zaostrovania som zistila, že kým sa mi zdalo že tancujem len dvadsať minút, stihli prejsť tri hodiny. 

Stále som bola v tej istej lóži a tváre okolo mňa sa začali splývať.

Zaumienila som si naliať do seba aspoň pol litra vody, tak som vyrazila k baru, odhodlaná prebrodiť sa k nemu cez množstvo ľudí tak rýchlo ako to len pôjde.

Trocha ma motalo a nepravidelne blikajúce svetlo diskotéky mojej rovnováhe tiež nepomáhalo, no nenápadným pridržiavaním sa ľudí som nakoniec dorazila do vytúženého cieľa.

Mala som šťastie, lebo sa práve uvolnili dve barové stoličky.

Očakávala som uhundraného barmana skoleného podradnou nezaplatenou prácou, no na druhej strane neónových svetiel a barových sirupov stáli dvaja vysmiaty chlapci, ktorí si prehadzovali fľaše a šejkre akoby boli z umelej hmoty. Človek sa cítil naplnený už len keď sa pozeral na tú úžasnú show. 

Takmer som si zabudla objednať, keď som sa dostala na rad.

Viditeľne im voda nič nevravela, keď mi hodil minerálku, no nakoniec mi bublinky padli celkom vhod. 

Sedela som tam a nenápadne som sa rozhliadala, keď som konečne zaregistrovala niečo čo sa mi automaticky neodmysliteľne spájalo s týmto klubom ešte skôr ako som do neho vošla.

Tabletky.

Jeden vytiahol pilulky hneď pri mne, dievča sa dlho hrabalo v kabelke kým s výrazom najväčšieho uspokojenia nevytiahlo malinké vrecúško a chlap o štyri miesta ďalej jednu bielu vec práve hodil do drinku. Skúmavo sa naňho zahľadel a keď videl, že po tabletke nezostali žiadne stopy, otočil sa k parketu a vyrazil za tancujúcou blondínkou s vlasmi až po zadok.

Človek tu skutočne mohol nájsť všetky národy sveta. Cez Japoncov až po Španielov.
Na lóžiach a balkónikoch sa lesklo kovové zábradlie, pri každých schodoch stál sbs-kar a strop bol čierny s malými bielymi bodkami.

Pripomínal nočnú oblohu. 

Keby tu bolo o päťdesiat percent menej laserov a neónových svetiel, možno by to tu hore bolo skutočne pekné.

Ako som sa tam prechádzala a občasne predierala, moju pozornosť upútali dvere z červených korálikov umiestnené v tmavom rohu. Samozrejme aj pred nimi stála hora v čiernom obtiahnutom tričku, nepekne zazerajúca na všetko okolo. 

Pri ňom stála tabuľka s číslami a divnými slovami, ktorým som nerozumela.

Takmer som sa rozosmiala, keď som sa zamyslela nad tým či on nie je na prenájom.
Taká súkromná ochranka. Asi by som sa cítila ako Napoleon, keby začne biť všetkých na koho ukážem prstom.

Nezainteresovane s trocha šialeným rehotom som okolo neho prešla a ocitla som sa na červenej chodbe s množstvom závesov po stranách.

Zvedavosť prekonala smiech ako som sa pomaly blížila chodbou dopredu.

Pár krát som sa musela pridržiavať steny, keď sa mi podlaha hýbala pod nohami. Mala som veľmi zaľahnuté uši tak som triasla hlavou ako zmoknutý Cocker Spaniel. Aspoň tu bolo o pár decibelov tichšie a oveľa menej ľudí.

Všetci chlapi ktorí vychádzali sami spoza závesov si ma premeriavali.
Keď vyšli ženy, tak boli väčšinou zavesené na krku nejakého nešťastníka alebo len tak posedávali na červených zamatových gaučoch a fajčili.

Zmetene som odhrnula záves, no uvidela som len tvár vysokého blonďáka s vlasmi uviazanými do konského chvosta. Niečo mi povedal a viditeľne sa potešil.

Pár krát som zamračene zažmurkala snažiac sa rozpamätať z kadiaľ som sa na túto divnú chodbu dostala, no skôr ako som stihla zaostriť a upratať si lietajúce myšlienky priotrávené alkoholom a kto vie čím ešte všetkým, chytil ma za kuku a ťahal za záves.

Spurne som sa mu vyšmykla, čo ho tiež potešilo, no chytil ma silnejšie a oprel o stenu. Mala som pocit, že jeho jazyk práve zisťuje čo som mala na raňajky. Prišlo mi zle. Hneď mi bol menej sympatický.

Odtrhla som sa od neho a keď som sa chystala dať mu takú facku až sa mu štyri krát otočí hlava ak niečo skúsi, niekto ho odo mňa odtiahol.

Nie som si istá, ale ten čo to spravil mi tuším predtým kúpil drink.

Supiš, už som predaná, majú to tu vymyslené... mračila som sa, no keď sa neprestali hádať vytratila som sa smerom k východu, zabočila som do ďalšej chodby a miesto toho, aby som vyšla z kadiaľ som prišla, bola som ako obvykle...v riti.

„Dočerta, veď to nemôže byť labirint...“ zahundrala som no len čo som sa otočila späť, už tam stál pokojne opretý o stenu...hm, on. Mal bledomodré tričko, čierne rifle, krásnu pevnú postavu a červené líce.
Snáď sa nefackoval s tým vlasáčom.
Zamyslela som sa, no tá predstava mi prišla náramne vtipná.
Keďže to bola tak zvláštne napínavá chvíľka, ako keď princ vylezie do okna veži tej holky čo mu vtedy hádzala vrkoč, nech sa po ňom vyštverá a očakáva sa nejaký dramatický preslov alebo nebodaj srdečné poďakovanie, snažila som sa nepokaziť túto chvíľu svojim rehotom.
Ako som to v sebe dusila, tak mi tiekli slzy a tak na chvíľu môj záchranca vyzeral riadne vykoľajený. 

„Priniesol som ti drink. Kam si mi ušla?“ usmial sa napokon a podával mi niečo čo sa nápadne podobalo na Tequilu Sunrise. Skúmavo som sa na to zahľadela.

Keď videl môj nedôverčivý pohľad, dodal : „So mnou sa nemusíš báť, zabavíš sa.“

A tým úprimným očiam som sa veru poddala. 

Alebo svojej zvedavosti a nekonečnej nezodpovednosti, ako by to určite iní nazvali. 

No tie oči znejú rozhodne lepšie.

Vzala som si drink a on ma ťahal za ruku cez purpurovú záclonu.

Šialené.

Rozhádzaná posteľ, veľké zrkadlá, mäkký koberec miestami prepálený od cigariet.

Veľa vankúšov, nejaké kytice v krígloch od piva.

Silná vôňa ženského parfumu.

Luster z malých kryštálikov osvetľujúci vzorované tapety.

Šlaka čo som v Elize?

Šialené.

Odpila som si z pohára poriadny glg a položila som ho na malinký stolík pri posteli.
Mal jemnú pomarančovú chuť s trpkým korenistým zakončením.

Ten muž na mňa zatiaľ niečo hovoril.
Bolo to po anglicky a počula som že rozpráva, ale akoby som vypla svoj translator a doliehali ku mne len zladené tóny.

Akoby spieval.

Znova som si odpila.

Kvety na tapetách vykvitli.

Niekto pustil Paganiniho.

Vysmädla som...

Tá symfónia bola nádherná.

Zacítila som jemnú tupú bolesť v kolenách ale nevšímala som si ju.

Žila som pre tú hudbu.

Počúvala by som ju do konca života.

Zomrela by som pre ňu.

Len nech neprestane hrať.

Svet sa točil, hýril farbami, tešil sa so mnou, tancoval.

Jemný satén.

Gumička vo vlasoch.

Chuť škótskej.

Krídla...

„Šialené...“
 

Proti búrke-12.kapitola

Niekedy vás postretnú tie najneočakávanejšie veci a máte viac šťastia ako rozumu.
Sediac v tej malebnej kaviarni s najusmievavejším čašníkom akého som kedy v živote stretla, som si uvedomila, že na tom mieste nebudem nikdy môcť zostať naveky a tváriť sa, že som tam prirástla.
Dali sme sa do reči.
Nie že by sme sa mali veľmi o čom rozprávať, keďže sa jeho angličtina  podobala jazyku nórov snažiacich sa zo seba dostať niečo po maďarsky. Avšak tak ako sa vraví, že slovák sa dohovorí všade, či už rukami a nohami, celkom sme si rozumeli. Aspoň tie základné veci.
„Kde si v noci?" spýtal sa ma a až v tedy som si uvedomila, ako je veľmi absurdné, že som sa nad touto otázkou ešte nezamýšľala.
Rozhodla som sa, že miesto odpovede, si len nevine odchlipnem z kávy a zatiaľ si rozmyslím, čo mu odpoviem. Celkom ma prekvapilo, že som ho za taký krátky čas celé stiahla a poťahovanie prázdnej slamky mi prišlo dosť nezmyselné aj na mňa.
Zamyslene som sa pozrela na jeho príliš uprený pohľad.
Nie vďaka, na dlhší čas nechcem chlapov ani vidieť.
„Minimálne v bare," poďakovala som za kávu a vyhodila som si tašku na plece.
„Málo drog, veľa života! Prídi na kávu!" zakričal na mňa keď som otvárala dvere. Asi to tu majú ako pozdrav.
Určite však mal najbelšíe zuby aké som kedy videla. Ak tu zostanem dlhšie, musím sa ho na ne spýtať.
Vykročila som na ulicu a chvíľu som sa tackala s cestovnou taškou rozmýšlajúc čo spraviť ďalej.  Kam ísť. V ústach mi vyprahlo a nepríjemne sa mi zatočila hlava. Nie, už zas...

Nahrabala som vo vrecku tabletky a zamračila som sa na ne.
Musí existovať aj iné riešenie, inak ma to zruinuje.
S veľkým zaprením som ich vložila späť do vrecka kabáta a so zaťatými zubami som kráčala ďalej. Snažila som sa myslieť na čokoľvek iné, no taška mi bola stále ťažšia a ťažšia. Nohy pomalšie. Každý nádych potreboval sústredenie.

Neprešla ani pol hodina a abstinenčné príznaky nemilosrdne udreli a kopali ma aj keď som sa už zvíjala na zemi.

Prešla som cez cestu k fontáne a sadla som si na jej mramorový okraj. Niekedy sa čudujem, že mi ešte stále zostala štipka zdravého rozumu a dôstojnosti. Možno to bolo pokrokom v medicíne a nie najlacnejších liekov, ktorých som mala plný kufor.
Videla som veľa filmov o závislých ľuďoch. Čítala som veľa kníh.

Až keď som sedela tu, na slnkom zaliatom parčíku v strede ktorého bola mohutná fontána, začala som rozmýšľať aké by to bolo. Mať znova normálny život.

Bolo to po prvý krát po veľmi dlhej dobe čo ma nečakane prepadla táto myšlienka.
Bol to prvý krok k ceste za slobodou.

„No pred tebou neutečiem,“ povedala som drobným tabletkám v ruke a rýchlo som si ich hodila do úst. Do uši som si dala sluchatka a ľahla som si.

Nebolo až tak teplo, no bolo neuveriteľne príjemne.
Zvuk žblnkajúcej vody v pozadí a pokojná hudba ma opantávali.
Zrazu ma prestala bolieť hlava. Znova som padala.

Až kým som sa neocitla skutočne na zemi.

„Došlaka,“ zahundrala som, keď som si uvedomila, že je tma.

Rozhodne mi nebolo príjemne a vonkoncom nie teplo. Už som sa cítila aj lepšie.

A to som mala opicu včera.

Zabočila som za roh a moju pozornosť hneď upútala veľká budova.

Autobusová stanica.

Nad hlavou mi zahrmelo a zdvihol sa vietor.

Pobehla som si, aby som sa tam dostala čo najskôr.

Obrovské hodiny ukazovali niečo okolo pol desiatej. To som si to potiahla.

No i napriek pokročilej hodine sa tam nachádzalo množstvo ľudí.
Plechový hlas z reproduktora takmer každú druhú minútu oznamoval nejaký príchod, zdržanie, či odchod autobusu.

Začala som naberať dojem, že sa nachádzam v nejakej svetovej metropole.
Stále som nemala šajnu ani len ako sa volá toto zvláštne mesto, nemala som ani internet a vlastne ani chuť to zisťovať.

Čo by sa tým zmenilo? Národné pamiatky a zábavné atrakcie nemám momentálne chuť ničiť.

Skôr by som dačo zjedla.

Takmer som zabudla prečo som sa terigala na autobusovú stanicu, keď som pred sebou zahliadla celú stenu tvorenú zo skriniek. Na výber bolo množstvo veľkostí.

Kritickým pohľadom som si premerala tašku a zhodnotila, že  bez väčších problémov ju napchám do strednej skrinky.
Položila som ju na zem a zatiaľ čo som sa v nej hrabala, som nenápadne pozorovala ako si starší pán ukladá do jednej skrinky kufor.

Načo čítať návod, keď mám jeho vizuálnu podobu pred sebou.
Asi si všimol, že ho pozorujem, lebo sa na mňa veľmi nepekne zamračil, tak som na neho vystrúhala nevinný hollywoodsky úsmev.

Vybrala som si peňaženku s pár eurami a jednu fľaštičku liekov.

Prehrabla som si vlasy a rozmýšľala, čo ešte treba.

Okrem ponožiek, spodného prádla, jedných nohavíc a pár tričiek by však celá moja taška bola na nič.

„Nobody´s perfect,“ pokrčila som plecia a dvojeurovkou som uzamkla skrinku, dúfajúc že mi z nej nič nezmizne.

Otočila som sa na päte a zažmurkala do svetiel na sklenenom strope vysokej auly. Nad vchodom boli veľké hodiny ako aj zvonka a pod nimy odchody mhd-čky.

Prvá išla o minútu, tak som sa rozbehla k dverám snažiac sa nešmyknúť na podlahe pripomínajúcej zrkadlo. Odkedy som vstúpila do budovy, okolo mňa prešli tri upratovačky.

Cudzincovi by sa zdalo, že špeciálne jednotky tajnej polície sa zhodli na spoločnom maskovaní.

Keď som sa dostala von, električka už varovne zvonila, oznamujúc nasledovné zatváranie dverí.

Dakedy sa cítim ako vo filme, keď naskočím do pohýnajúceho sa vozňa a dvere sa len pár milimetrov za mojim chrbtom s rachotom uzavrú.

Ako aj v Nitre, i tu na mňa polovica vagóna začudovane zazerala, ako na vystavený exemplár v zoo.
Čo už, my hrdinovia zatvárajúcich sa dvier to občas máme ťažké.

V električke som si vytipovala jedno sporo odeté dievča  na vysokých podpätkoch, z ktorého to až kričalo že sa chystá do klubu alebo k svojmu milencovi.

Neviem síce čim by ho mohla prekvapiť, keď už všetky svoje prednosti odhalila, tak som dúfala v prvú možnosť.

„Ahoj,“ prihovorila som sa jej a sadla som si oproti na prázdne miesto. Keď sa na mňa bez odpovede naďalej len skúmavo mračila, rozhodla som sa pre monológ, dúfajúc, že skôr než stihne dakde vystúpiť sa dopracujem k odpovedi.

„Viem o jednom dobrom. Hlavne, keď sa chceš odreagovať...ak vieš čo tým myslím,“ prižmúrila oči a nevedome sa venovala obhrýzaniu gélového nechta.

„Nič by sa mi nehodilo viac,“ zahrala som formu, že "viem čo tým myslím".

„Tak potom môžeš ísť so mnou. Ty nie si z tadeto. Čo robíš v tejto časti mesta? V noci to tu býva veľmi rušné,“ zamyslene sa pozrela von oknom.

Skutočne. Ani som si neuvedomila, kedy sa stihla električka vyprázdniť. Už sme v nej sedeli len my dve.

„Nič nehľadám, len sa nechávam unášať,“ dúfala som, že to neznelo príliš zúfalo.

„Ak hľadáš zmysel života, rozhodne si na zlej ceste,“ trocha strašidelne sa zazubila na kostol osvetlený bodovými svetlami a impulzívne vyskočila zo sedadla.

Nemôžem povedať, že ma nezaskočilo, keď sa vrhla k bezpečnostnej brzde a tak silno za ňu zatiahla ažna nej zostala  visieť.

Hlavou napred som to napikovala do sedačky pred sebou.

„Vystupujeme, od zastávky je to ďaleko,“ povedala flegmaticky, potiahla červenú páčku na dverách a elegantne z nich vystúpila.

O mne sa to ani z ďaleka povedať nedá, keďže ma ešte celkom motalo z toho prudkého zabrzdenia.

Trocha som si pobehla, keď som zreteľne za sebou začula nadávajúceho strojvodcu.
Nemyslela som si, že sa po mne nerozbehne, ale bolo to celkom milé zistenie.

Nie, že by som to nečakala, ale keď sa tá moja diva za skutočne prvým rohom vrhla na prvého chlapa, ktorý tam stál, len som mávla rukou a prešla popri nich ďalej.

Kútikom očka som spozorovala, že má celkom dobrý vkus.

V strede slabo osvetlenej ulice sa začali zbiehať mladí ľudia. Vlastne boli všade.

Opretí o steny ošumelých domov, za kontajnermi, v tieni veľkých stromov, ktorých konáre narúšali bezchybný chodník. Len fajčili a premeriavali si ma pohľadmi.

Niekto do mňa jemne narazil.

Hneď som sa otočila, že mu vynadám, no tak veľmi sa ospravedlňoval cúvajúc odo mňa, až ma nepustil k slovu.

Ruky som si dala späť do vačkov, keď som zistila že mi niečo chýba.

Obomkla ma panika, keď som si uvedomila, že moje vrecko je prázdne.
Peňaženku som prezieravo odnepamäti nosila vo vnútri kabáta, tak sa jej nič nestalo. No čo bolo možno aj horšie, zmizli mi tabletky.

Tu išlo o viac ako len o hlúpeho zlodeja, nemohla som si dovoliť prísť o takmer plnú umelohmotnú fľaštičku.

Ak sa rozbehnem, všimne si to a utečie mi. Tak som len pomaly vytiahla ruky z vreciek a vykračovala som si. Sledovala som ho kútikom oka. Zabočil do úzkej uličky medzi domami.

Boli tam vyhodené krabice a kusy nábytku.

Vzala som nohu zo stola, ktorá si to priam pýtala a skryla som ju za rozopnutý kabát.
Nevedela som čo sa chystám spraviť, konala som úplne podvedome.

Ako keď si každé ráno robíte kakao, jedného dňa však dostanete chuť na čisté mlieko a zatiaľ čo sa vám v mikrovlnke ohrieva, otvoríte kredenc kde je okrem iného aj pixla s kakaovým práškom, keď zrazu precitnete a rozmýšľate prečo ste to spravili.

Bolo to rovnaké až na rozdiel, že ja som nerozmýšľala. Načo aj.

Ten človek ma ohrozuje, musím sa brániť.

Videla som jeho obrysy. Zastavil. Nad niečim bol zhrbený a hundral si.

Pevnejšie som stisla nohu od stola nenávratne sa približujúc k momentu, keď budem mať tabletky opäť vo svojich rukách.
Srdce mi bilo ako splašené, no zvláštnym spôsobom ma to ukľudňovalo.
Ani som nežmurkla.
Keď som sa priblížila najbližšie, ani som nedýchala uvedomujúc si čo sa chystám spraviť.
Zrazu sa však pred ním zjavila druhá osoba.

„Tony! Zas robíš problémy?“ zvolala a ani nie tak podľa hlasu, no podľa vyčesaných vlasov by som aj o pár rokov vedela presne o koho sa jedná.

„Čo je teba do toho,“ zahundral, „toto sú iné vecičky.“

Keď som videla ako moju priesvitnú krabičku držal troma prstami a otáčal ju do svetla lampy, jednoducho som vyskočila a vytrhla som mu ju.

„Máš s tým problém?“ prižmúrila som oči a nahla som hlavu doľava, nepúšťajúc drevo z ruky.

Chalan roztržito behal pohľadom zo mňa na môj majetok a vyčesanú Divu z električky.
Nespravil však ani jeden pohyb aby sa mi pokúsil zobrať späť fľašku.
Pokrčila som plecia a čo najskôr som sa chcela dostať späť na rušnú ulicu.

Nie preto, že by som mala strach.
Skôr som sa obávala, že by som o tabletky opäť prišla.
Možno to znie choro. V tej chvíli mi nič nepripadalo dôležitejšie.

Takmer som vybehla na cestu, ako som sa ponáhľala.
Hneď ako som sa dostala do svetla lámp som spomalila.
Lepšie je nenápadne si vykračovať ku klubu, než tam vletieť ako veľká voda.

Jeden fajčiaci chalan, opierajúci sa o zelené nízke auto upriamil moju pozornosť.

Nevyzeral že by sa bavil ako ostatní pri ňom. Prázdnym pohľadom hľadel pred seba a fajčil, akoby ho už nič lepšie nečakalo.

Chcela som vedieť aké značky cigariet tu majú tak som zažmúrila na jeho krabičku, keď ku mne vystrel ruku a ponúkol ma.

Až potom som si uvedomila, že som na chudáka asi hľadela ako hladný na chleba.

Prikývla som a načahovala som sa, keď ma znova niekto sotil, ale pre zmenu ma rovno ťahal po chodníku nečakanou silou a rýchlosťou.

„Nechaj tých úbožiakov, ty máš na viac,“ zaznel hlas Divy.
Kto vie ako to myslela.
Nato ako sa začíname až nepríjemne často vidieť sa ešte čudujem, že neviem jej meno.

Žeby som jej bola na prvý pohľad sympatická sa rozhodne povedať nedá, keďže pokrčila pri pohľade na mňa nos skôr ako som si k nej stihla v tom vagóne prisadnúť.

Kývnutie na očividne známeho sbs-kára sprevádzalo cmuknutie úst a takmer okamžite som sa ocitla v hlasnom kotli plnej diskotéky.

Nestihla som sa ani poobzerať a už ma ťahala hore schodmi ku kovovému balkónu.

Človek by povedal, že dym stúpa k stropu, no tu sa to držalo akoby to bola povinná výbava.

Ostrá vôňa mi udrela do nosa.

Niekto na Divu z veľkého semišového kresla zakričal. Ona sa mu hodila okolo krku a začali spolu veľmi rýchlo rapkať v cudzom jazyku.
Ja som zatiaľ stála pri schodoch na tomto nezvyčajnom mieste a rozmýšľala som, čo spraviť aby som aspoň čiastočne zapadla medzi návštevníkov diskotéky.
Zatiaľ som to riešila tým, že som sa snažila splynúť s prostredím. Hlavne, keď si ma Diva a chalan, ktorému bola zavesená na krku premeriavali.

Keď pôjdem niekam nabudúce, tak to bude anglicky hovoriaca krajina. Tam aspoň viem kedy ma ohovárajú.

Proti búrke-11.kapitola

Vlak sa takmer nehlučne rútil do neznáma.

Míňal vysoké hory, husté lesy i občasné jazerá vynárajúce sa za dlhými lúkami, či príbytkami obyvateľov.

Sýtočervené sedačky ťahali oči a ťažká vôňa pánskej voňavky ma opantávala.

Nebolo by to po prvý krát, čo som cez tú noc precitla.

Na povrch vyplávali pochybnosti, no pri ďalšej dávke adrenalínu, estrogénu a endorfínov sa načisto rozplynuli. Tmavé oči, vlasy štekliace na tvári, na tele. Hlboké nádychy a prudké vzdychy.

Ak toto má byť cesta do pekla, tak ju využijem tak veľmi ako to len pôjde.

Nevedela som či lietam alebo padám.

Či sa prebúdzam alebo topím.

Až kým som sa niekde medzi menčestrovinou a hlbokou nocou stratila.

Niekde v hĺbke duši som očakávala ťažké ráno.
Možno aj výraz “ťažké ráno“ bol nedostačujúcim pomenovaním. Zaklipkala som očami a skrčila obočie, lebo som sa cítila ako na Titaniku s morskou chorobou. Prehrabla som si vlasy padajúce do tváre a opatrne som si sadla, aby som nepohnevala žalúdok ešte viac.

Spýtavo som sa pozrela na niekoho, kto pri mne fajčil cigaretu, pokojne odfukujúc dym do pootvoreného okna. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to čo sa mi prehráva stále v hlave nebol sen, ale spomienky.

Chlapec mi podar cigarety a zapaľovač.

Pochybovačne som sa na ne pozrela, no vzala som si jednu.

Držala som ju medzi ukazovákom a palcom. Snažila som sa ju zapáliť tak, že som s celej sily potiahla do seba. V tej chvíli sa však moje pľúca spriečili a kým som ja zabila aspoň desať minút kašľaním, môj spolucestujúci, sporo odetý len v pásikavých trenírkach ma ľutoval a snažil sa nesmiať.

Fakt mu to nešlo.

Moju oslintanú cigaretu odhodil a zapálil druhú. Podal mi ju, no ja som zhrozene odmietla.

Pokrútil hlavou s jemným úsmevom na perách, jemne potiahol do úst, hlasno sa nadýchol a vydýchol šedý dym. Viditeľne detektory dymu v kupé nefungovali.

Tak a tento deň môžem oficiálne zaznamenať ako deň, kedy som sa naučila fajčiť a do svojho prepchatého rebríčka slabých i silných závislostí na liekoch pridala kolónku nikotín.

Možno ma to malo trápiť. Nebola som sa seba hrdá, no nenadávala som si za to.
Nemala som žiadny názor. Od istého času som brala život taký aký je.

Pre mňa už neexistovalo šťastie, existovali len možnosti.

Tretiu cigaretu som si už celkom vychutnávala a aj účinok nikotínu rozbiehajúci moje srdce.

Keď na mne pristálo moje biele tielko, radšej som sa obliekla.
Neviem akú reakciu by mal revízor, keby ma videl nahú ležať s cigaretou v ruke.
Možno by moc nekričal, no nie som si istá či to nie je na mastný bločik.

Hodinky ukazovali niečo okolo piatej ráno.

Vďaka bohu, že verbálnu komunikáciu so mnou ten pasažier vzdal.  Ešte aj jeho meno som zabudla snáď do desiatich minút po tom ako ho vyslovil, tak načo sa namáhať.

Keď sme sa spolu vrátili k veciam do kupé, v ktorom sme pili, bolo pomerne čisté, čo ma šokovalo.

Rýchlo mi to však vysvetlili pohybom ruky znázorňujúcim peniaze.

Samozrejme, komu by sa chcela platiť pokuta.
Chvíľu som tam s nimi sedela, keď sa ozval reproduktor a chalani si začali sťahovať veci z poličiek.

Ten môj ma chytil za ruku a hodil na mňa psie oči. Pokrútila som hlavou, no to bol zlý ťah, lebo na mňa začal niečo rýchlo kecať.

Nešlo ho zastaviť, našťastie ho prerušil revizor, ktorý vstúpil do kupé so želaním príjemného rána.

Niečo aj mne povedal, tak som sa len usmiala a prikývla som, dúfajúc že to zaberie.

Overený recept očakávane zabral.

Na najbližšej stanici vlak zastavil a chalani mi oduševnene kývali a niečo rapotali v svojej rodnej pre moje uši tvrdej reči.

„Ich liebe dich!“ povedal mi a odmietal ma pustiť.

To poznám z dákej reklamy na programe RTL, keď sa mi tam občas podarilo kliknúť.

Miesto odpovede som ho náruživo pobozkala a keď uvolnil zovretie, tak som sa rozbehla preč.

Nečakala som že tak ľahko nájdem svoje miesto aj s kuframi. Polka vagónu už vystúpila a ostatní na mňa radšej len ticho hľadeli.

Po včerajšom výstupe sa im ani nečudujem.

Sladký kľud... byť diktátorom musí byť úžasné.

Siahla som do vačku a vytiahla som dobre známu fľaštičku s liekmi. Znova som si dva vysypala na ruku a pohodlne som sa usalašila na mieste s vyloženými nohami na kufri.

Predtým tvrdá sedačka bola zrazu poddajná, mäkká.

Zabárala som sa do nej hlbšie a hlbšie, až kým som s ňou úplne nesplynula.

Stala sa zo mňa sedačka. Ľudia okolo mňa prechádzali, sadali si na mňa, rozprávali sa, bavili sa alebo len zahĺbene pozerali von oknom.

Nevadilo mi to. Bolo to príjemné.

Nikto sa o mňa nestaral, nebola som hladná ani smädná.

Ticho som pozorovala ľudí a vstrebávala teplo, ktoré vytvárali, keď na mne sedeli.

Bolo to tak až kým ma nezačalo bolieť operadlo.

Neviditeľná ruka s ním kmásala a nechcela prestať.

„Au, au!“ ozvala som sa, keď som si uvedomila, že to je práve už spomínaný revízor.

Vozeň bol prázdny, bola som tam len ja a môj najhorší budík na svete.

Pozrela som sa cez okno a vydedukovala som, že sa nachádzam na konečnej, tak som sa zdvihla.

Chvíľu som mala pochyby či to sedačky dokážu, no stŕpnuté nohy mi dokázali, že som ešte stále tým nadšeným človekom, ktorý dokáže chodiť.

Vyplavená rapkaním revízora pomáhajúceho mi niesť kufor som vystúpila na šedých dlaždiciach vynovenej, ak nie rovno novej stanice.

Nech už hovoril čokoľvek, aspoň som sa prinútila na neho usmiať, keď som si od neho brala tašku.

Ako ku všetkým, aj k nemu som sa otočila chrbtom a vykročila som ku schodom.

Myslela som si, že ten vlak má konečnú vo voľakom veľkom meste, no stanica bola príliš malá a neprimerane pustá. Keď som sa však zviezla eskalátorom na nižšie poschodie, ocitla som sa na jednom z najrušnejších miest na akom som kedy bola.

Desiatky ľudí sa postrkovali, predierali cez zoskupené hlúčiky turistov, prekrikovali a snažili sa dostať k jednému z množstva východov na dlhej chodbe ústiacej k ďalším schodom, či nástupištiam.

Chvíľu som stála na mieste, no moje myšlienkové procesy prerušili ľudia tlačiaci sa vôkol mňa. To stále postrkovanie by rozhýbalo aj kameň.

Nechala som sa doslova vyniesť až von k veľkému schodisku.

Okamžite som zacítila čerstvý vzduch prenikajúci z povrchu.

Keď som nohami stúpila na precízne zapracované mačacie hlavy do chodníka, zalialo ma slnečné svetlo a takmer prešla električka.

S prižmúrenými očami som sa sústredene pozerala okolo seba a hľadala nejaký orientačný záchytný bod. Neviem čo som hľadala, no pohľad mi spadol na tmavohnedý nápis označujúci kaviareň.

„Káva,“ podvedome som sa usmiala a vybrala som sa tým smerom, čakajúc na troch prechodoch, ktoré mali nekonečnú červenú.

Po ceste som sa zamyslela, že fakt netuším ani len ako sa volá mesto, kde sa nachádzam.

Bolo tu krásne čisto, oveľa teplejšie ako v Nitre. Chodníky boli dláždené úhľadnými veľkými dlaždicami a niektoré bočné ulice okolo ktorých som prechádzala neboli pokryté asfaltom, ale plochými asymetrickými kameňmi usadenými pevne v zemi.

Staré udržiavané fasády domov, aleja stromov na ulici a fontána črtajúca sa v dialke len znásobovala moje sympatie k tomuto zvláštnemu miestu.

Keď som otvorila dvere do kaviarne, ozval sa plechový zvuk zvončeka a do nosa mi udrela silná vôňa praženej kávy, mala som pocit akoby sa zastavil čas.

Nábytok, staré obrazy, pomalá hudba speváka s hlbokým chrapľavým hlasom a tmavší čašník v snehobielej košeli a čiernej kravate ma v tom len utvrdzovali.

„Caffe Latte,“ kývla som rukou na čašníka, keď som si sadla na vysokú čiernu barovú stoličku.

„Cudzinka?“ spýtal sa ma anglicky, keď mi priniesol krásne ozdobenú kávu vo vysokom sklenenom pohári.
Jeho nezvyčajne milý úsmev, drzý pohľad a prívetivé správanie ma zaskočilo.
Snáď nepútam moc pozornosti. Dúfala som, že ten najošumelejší kabát, čo som práve mala na sebe mi pomôže nevytŕčať ani len z davu mužov po šesťdesiatke.
Iný kraj, iný mrav.
So sklopenými očami som prikývla a odpila som si z lahodného nápoja.

Proti búrke-10.kapitola

Od tohoto dňa som nič nečakala.

Hlavne nie, že skončím v kupé, celkom oduševnene točiac fľašu na zemi, hádžuc do seba plastové poldecáčiky s originál Tesco logom, naplnené Jackom Danielsom.

Že by mi to zrovna neviem ako chutilo sa nedá povedať. 

Ale kyslá kapusta je podľa môjho názora hnusnejšia a to ju do mňa za dedských čias pchali ako na bežiacom páse.

Mamka totiž niekde čítala, že má prevratné liečiace účinky a jedného dňa na nej bude stáť medicína budúcnosti.

Moja spoločnosť troch chlapcov nadšene kričala, hádzala úsmevy po všetkých častiach kupé a pohostinne ma núkala plnými poldecáčikmi nestrácajúc pri tom tempo so mnou.

Po štvrtom som zistila, že hovoria po anglicky, po šiestom som mala pocit, že hovoria po slovensky a po ďalšom som to prestala počítať. 

V prázdnych pohárikoch válajúcich sa po podlahe by sme sa mohli aj kúpať, toľko ich bolo. 

Vždy, keď sme jeden dopili, hodili sme ho za seba a náramne sme sa na tom bavili. Keby teraz prišiel kontrolór lístkov a otvoril by dvere, asi by ho tie poldecáčiky vyplavili až na koniec vagóna.

Z neznámych dôvodov som prudko pohla hlavou do prava. Prisahala by som, že tie dvere sa tri krát pohli dozadu, akoby sa predĺžilo kupé a potom späť dopredu a tlaková vlna, ktorú vyvolali ma odsotila.

Neverila som tomu čo sa stalo, až kým som sa neocitla prekvapená ležať na zemi pod oknom.

Moji dvaja spoluožierajúci sa na tom neuveriteľne zabávali a tak som sa smiala aj ja.

Smiala som sa. 

Po tak dlhom čase som sa smiala. 

Dlhým, nezastaviteľným, nepochopiteľným a úplne šialeným smiechom. 

Bolo to úžasné.

Prestalo však byť, keď ma skutočne z toho smiechu rozbolelo brucho.

Sadla som si do sedadla, najprv na hlavu spiaceho tretieho chlapca, ktorý dáko neustál tempo a podal demisiu.

„Jééjda!“ zvolala som neuveriteľne vtipným hlasom a posunula som sa kúsok ďalej na prázdnu sedačku. Aspoň som to tak cítila.

Znova som sa neovládateľne rozosmiala.

Jeden chlapec povedal niečo tomu druhému a vyšiel von. Asi sa museli rozprávať príliš rýchlo, keď som im nerozumela. Buchnutie dverí, ktoré na mňa zas účinkovalo dáko prihlasno spôsobilo koniec môjho nekonečného smiechu.

Asi by som bola aj rada, keby sa mi tak strašne netočila hlava.

Myslím, že to trvalo len stotinu, kým som si uvedomila ako mi je zle a že ak sa hneď nepohnem tak budú tepovať kupe ešte ďalšieho pol roka.

Dáko som to ešte udržala a na centimeter presne som trafila do záchoda, do ktorého som vletela raketovou rýchlosťou. Teda...raketovou rýchlosťou, to je dosť diskutabilné, lebo cestou ma dobre obúchalo o steny, narazila som do oproti-idúcej ženy s obrovským ryšavým három a s určitosťou môžem povedať, že ráno budem mať modriny na kolenách.

Dievča, ktorému som tam vtrhla si práve umývalo ruky. Aj by som sa jej zasmiala, že ju to zachránilo ale mala som čo robiť so svojím neposlušným žalúdkom.

Cítila som ako sa vzduch pohol, keď sa záchod spláchol.

Vďaka bohu za fotobunky. Potom som však zacítila ako mi niekto uviazal vlasy do vrkoča. To už fotobunky nerobia. A keby aj robili, asi by ten cestovný lístok stál viac.

Zatiaľ čo som sa čudovala objemu žalúdka rozmýšľala som nad novodobými fotobunkami.

Možno keď vystrčím ruku podá mi to minerálku. Tak som to skúsila.

Čakala som len chvíľku, keď sa moje prsty dotkli plastového pohárika.

Jeee, to je servis! Hodila som obsah pohára do seba a predýchavala som. 

Aj keď len plast, možno sa neskôr polepšia.

Otočila som sa, že sa dáko dvihnem k umývadlu opláchnuť si tvár, keď som si všimla, že nado mnou stojí chalan z kupé.

Trocha sa mi vyjasnil pohľad, tak som sa na neho kvalitne zamračila.

„A ja som si myslela, že si fotobunka...zrada,“ zahundrala som dotknuto, no hneď v tej chvíli som sa otočila späť k nerezovému trónu kvôli štrajku nespokojných tráviacich štiav.

Niečo nezmyselné na mňa zabľabotal a hladkal ma po chrbte. Bolo to veľmi príjemné, hlavne keď mi pri tom nezabúdal dopĺňať pohár vodou.

Pomaly ale iste sa mi prestávala točiť hlava.

Otočila som sa a snažila som sa sadnúť si pri záchod, no natriasanie vlaku spôsobilo, že som si najprv obúchala hlavu o všetko navôkol, kým sa mi podarilo pristáť na zemi.

Normálne som sa pri tom zadýchala.

Poriadne som sa obzrela a zistila som, že mi tam chýba môj spolucestujúci.

Zamračila som sa. 

Samozrejme, že utiekol. Komu by sa chcelo tráviť cestu s niekym kto sa rozšupol tak, že skončil na záchode...

Niekde v strede mojich myšlienkových procesov sa však otvorili dvere a skôr ako som stihla preložiť vetu : Obsadené! sa do vnútra dovalil ten istý chalan a podával mi pohár so šumivým obsahom.

S vďačnosťou som ho prijala.

V prvom momente som myslela, že sa so mnou moje vnútornosti na smrť pohádali a chceli utiecť, no o chvíľu neskôr sa mi neskutočne ulavilo.

Usmiala som sa na neho.  

Môj úsmev už dávno nehovoril toľko, koľko v tom momente, keď som sa konečne cítila o poznanie lepšie.

Neznámy v tmavomodrej mikine, ktorú som si všimla až teraz si ku mne s pohárom vody kvokol.

Myslela som si, že mi ju ide podať, no namiesto toho sa ku mne sklonil a pobozkal ma.

Môj mozog bol priveľmi omámený alkoholom, nato aby som si stihla uvedomiť ten rýchly pohyb smerom ku mne. Znova sa mi zatočila hlava. Tak veľmi, až som musela zavrieť oči, aby som sa udržala sedieť.

Ešte nikdy som takúto situáciu nezažila.

Vlastne som ani nevedela čo robiť. 

Tie malinké potrhané zvyšky zdravého rozumu mi vraveli, aby som sa odtiahla, vlepila mu facku za drzosť a slávnostne odpochodovala.

Samozrejme, že môj odchod by sa slávnostným ani z ďaleka nedal nazvať, ale v konečnom dôsledku by som mu zdrhla z dohľadu.

No okrem tých kúskov tu bolo ešte niečo iné. Niečo, čo bolo oveľa hlasnejšie, hlasnejšie ako keď na ľudovom zhromaždení rozdávali chleba a každý si kričal o vlastný bochník.

Niekto by to nazval hlúposť. 

Iný pošatilosť. 

No keď vás opantá vášeň, všetko ostatné ide bokom.

Pištiaca iskrička zhasne, keď ju ako všetky svoje predsudky zahasíte nezodpovedanou otázkou : „Prečo nie?“

A tak som sa podvolila.

Vo vlaku, rútiacom sa do neznáma s cudzincom, ktorý mal krásne gaštanové oči.

Keď sa na chvíľu odtiahol od mojich úst a pozrel sa na mňa, mala som pocit, akoby som sa videla v nejakej zvláštnej reklame, bežiacej v televízií.

Všetko bolo nečakane neosobné a tak veľmi prekvapujúce, že som si sotva uvedomovala, čo sa okolo mňa deje. 

Čakala som, že príde precitnutie. 

Čokoľvek, čo by ma z tohoto momentu krásneho pokoja krutými pazúrmi vtiahlo do prítomnosti. 

No precitnutie neprichádzalo.

Možno to bolo tými tabletkami.

Možno to bolo alkoholom.

Možno to bolo tým chalanom.

A možno to bolo mnou.

„Nie, už sa nechcem vrátiť,“ povedala som mu, chytila som ho oboma rukami za tvár a pritiahla som si ju k svojej.

Proti búrke-9.kapitola

Čo spravíte keď sa rozhodnete skončiť život, no máte chuť všetko zmeniť, vrátiť sa do minulosti a začať žiť? Chytíte sa prvej príležitosti, ktorá ide okolo.

Každý, ktoo má aspoň štipku rozumu vie, že vydať sa vlakom na druhý koniec Európy s lístkom, na ktorý miniete tretinu úspor je šialenstvo.

Potrebovala som sa však čo najskôr dostať za hranice štátu, aby ma nemohol môj starý život dobehnúť a tak som sa v Bratislave nechala zviesť až k Hlavnej vlakovej stanici.

Keďže sa volá hlavná človek by očakával nejakú modernú budovu s lesklými kachličkami miesto príležiacich bezdomovcov bezradne sa opierajúcich o steny.

Prišla som k okienku, kde predávali lístky. Bolo modré a za nim sedela tetka po päťdesiatke,  ktorú by nikto nenazval sympatickou ani po troch poldecákoch domácej.

Vypýtala som si lístok do mesta, ktorého meno som nikdy nepočula, no na oznamovacej tabuli písali že odchádza o päť minút. Pre istotu som sa spýtala ktorým smerom ide, nech sa nevezem cez Košice dakam na Sibír. Tetula s trvalou v štýle portvišu mi odsekla niečo, čo som fakt nerozumela, ale vraj to ide cez Innsbruck,  takže som vydedukovala, že na Sibír zatiaľ môžem bezpečne zabudnúť.

Keď som si všimla že sa čas na veľkej tabuli stihol pohnúť o štyri minúty, silnejšie som uchopila kufor a rozbehla som sa na nástupište slalomom pomedzi ľudí, ktorí sa z neho akurát drali.

Asi dvoch som takmer zoťala, no úspešne som naskočila do pomalinky sa prebiehajúceho vlaku, cestou som vtlačila toho chlapa čo zbožňuje mávať paličkou s kruhovým kartónom strojvodcovi a dúfala som, že som si nezmýlila vlak.

Ľudia v ňom však boli tak pohodlne usadení, že sa nemohli chystať len na krátku cestu.

Keď som prešla cez samozatváracie dvere, pocítila som na sebe takmer všetky pohľady.

Musela som vyzerať dosť odstrašujúco  keďže moja koža si slnko pamätá len zo spomienok a pri tom rýchlo balení, čo som vykonala pred pár hodinami mi neprišlo dôležité stráviť nejaký dlhší čas v kúpeľni s hrebeňom a šminkami.

Očami som prebehla po poloprázdnom vagóne a keď som si konečne našla sympatické miesto, dúfala som, že ma z tadiaľ na najbližšej zastávke nevyhodia.

Onedlho prišiel kontrolór lístkov, ktorý vyzeral akoby ho práve vytiahli z domovu dôchodcov a nútili zamestnať sa. Ešte sa tak aj tváril.

Samí šťastní ľudia navôkol...potom aby človek nemal náladu hodiť si to.

Zrazu som si uvedomila ako veľmi sa zatiahla obloha. Zamračila som sa na fľakaté okno a krajinu, ktorá rýchlo ubiehala. Padli prvé kvapky a o chvíľku sa tak rozpršalo, že len z ťažkosťami sa dali rozpoznať stromy a domy.

Bolela ma hlava. Bolela ma už dlho, no stále som odolávala spodnému vačku na modrom kufri.

Bol zavretý mosadzným zipsom, ktorý sa leskol odrazeným svetlom zo stropu v rytme nadhadzovania vlaku.

Za mnou sedel pár v najlepších rokoch a rozoberali dáku telenovelu.

Vraj je ta Šeherezáda skutočne krásnučká, citujem... a ten Onur, prečo jej robí také problémy? Stále im to nešlo do hlavy.

Na chvíľu som sa pozastavila nad tým, že fakt neviem o čom rozprávajú lebo nepozerávam žiadne programy ak to práve nie je film. Ale...preboha, kto by dal svojmu dieťaťu také strašné meno?

Keď už je reč o deťoch, o dve sedadlá predo mnou jedno nechcelo prestať rumázgať. Po takmer hodine počúvania toho srdcervúceho plaču sa zo mňa stával psychopat, ale ešte som sa krotila.

Kiežby si ho tá matka aspoň všímala a snažila sa ho utešiť.

Pravý koniec sveta pre mňa nastal však až keď sa otvorili dvere a do vagóna niekde v strede Rakúska vstúpil mladý párik.

Takú hádku som ešte nikdy nepočula a prichytila som sa pri myšlienke ako si želám, aby som ju nikdy nemusela zažiť. Ešte k tomu tou nemčinou, čo mi príde ako čínština, keď to počúvam.

Zatočila sa mi z toho hlava.

Skutočne na seba kričali.

Niekto vzadu vytiahol harmoniku a skupinka tirolákov si neodpustila nejaké to jódlovanie a nadšený spev. Zistila som, že sú to tiroláci len kvôli tým oblekom s dlhými zelenými trakmi a množstvom vyšívaných kvetiniek. Ešte im chýbala taká typická prsatá krčmárka v minisukni.

Možno len pozerám priveľa filmov.

Keď dieťa začulo zvukovú konkurenciu rozplakalo sa ešte hlasnejšie, nech si ľudia nemyslia,že sa budú nerušene baviť. Obliala ma horúčava. Ten hluk začínal byť neznesiteľný.

Postavila som sa a chcela som sa ísť prejsť, keď sa mi zatočila hlava.

Pevne som zovrela v rukách sedadlo.

Takmer bez dôvodu na mňa prichádzali návaly zlosti a zúfalstva. Krik a plač ma úplne ochromoval.

Bola som bezradná.

„Môžete byť aspoň trocha TICHO?!“ zakričala som neuvedomujúc si ako mi pritom preskočil hlas.

Všetci stíchli a upierali svoje vydesené pohľady na mňa.

Dokonca aj to večne nespokojné dieťa prestalo plakať a len potichučky mrnkalo.

„Ďakujem,“ povedala som pokojnejšie, vydýchala som sa a zvrtla som sa k dverám.

Rozhodla som sa zistiť akým dlhým vlakom idem, sadnúť si niekde na jeho koniec ako v starých vesternových filmoch. Určite nie je na jeho konci balkón, ale snáď tam nájdem aspoň čiastočný pokoj.

Po ceste som míňala farebné šmuhy vyhúkaných ľudí.

Pozerali sa na mňa akoby ten môj výstup bolo počuť až na koniec vlaku.

Keby aj. Aspoň bude pokoj...aspoň na chvíľu.

Keď som míňala šieste dvere, omylom som drgla do pána, ktorý šiel oproti.

Ospravedlnila som sa, no niečo som začula. 

Bolo to hrkotanie.

Známe hrkotanie, prinášajúce farby a sladký pocit opojenia bez myšlienok a bezsenného spánku do môjho života.

Siahla som do hlbokého vačku na saku a nahmatala som tam krabičku.

Takmer by som na ňu bola zabudla.

Dve zelené tabletky vynímajúce sa na mojej bledej ruke mi z nej vypadli samy. 

Akoby aj oni vedeli, že nastal ten správny čas.

Ale je ešte správny čas? Mala by som ich zahodiť. Ale nemôžem. Neviem ako.

Len dve. Čo sú to dve tabletky. Nič, no pre mňa záchrana.

Nemôžem ich len tak nechať.

Myslím, že som na tej chodbe pri kupé stála dlho, zízajúc na otvorenú dlaň.

Bola som v stave kedy by som si neuvedomila ani keby ma niekto oblial studenou vodou.

Pomaly som sa približovala dlaňou k ústam. Pomalinky, vychutnávajúc si ten pocit, ktorý ma nakoniec presvedčil. 

Už som sa takmer cítila ako s nimi, keď sa otvorili dvere jedného z kupé a vykukla z nich strapatá čiernovlasá hlava.

Dačo na mňa povedala v nemčine.

Premohla som sa a odtrhla som zrak od dlane.

Pozrela som sa tomu chlapcovi do hlbokých oči. Znova niečo s dobrou náladou zo seba vysypal.

Snažila som sa zachytiť každé slovo, aby som mohla vylúčiť aspoň jedno ktoré sa podobá angličtine.

Napokon som sa k nemu prepracovala.

„Jack Daniels? Warum nicht,“ opätovala som úsmev hrabúc zo seba zvyšky nemčiny zo základnej školy a vstúpila som do zeleného kupé so zažltnutými záclonkami.

Predtým som však hodila do seba dve magické tabletky a skontrolovala, či sa dajú na chodbe otvoriť okná. Ešte som ich s alkoholom nemiešala a silne pochybujem, že moje šprintérske schopnosti presiahnu slabý odhodlaný žalúdok.

Pol ôsmej večer, a deň sa môže začať...

Proti búrke-8.kapitola

Nasledujúce hodiny boli nekonečné a mne prišli veľmi iracionálne a jednotvárne.

Stále sa u mňa striedali uplakaní ľudia, ktorí ma objímali, ľutovali a tešili sa.

Nikto nehovoril nič o dvoch dievčatách, ktoré sedeli v jednom aute so mnou.

Len raz mi mama povedala, že Sofiino telo a nikdy nenašlo.

Možno ma chceli ochrániť, možno nechceli spomínať.

Vraj som spala dlho. Pridlho na to, aby mal ešte niekto nádej, že sa prebudím.

Lekári krútili hlavou. Vraj sa stal zázrak.

Čím viac hodín ubiehalo a ja som sa rozpamätávala, zdala sa mi táto realita na míle vzdialená od tej, ktorú som si pamätala.

Všetci sa tešili... a ja som sa každým dňom, každou šťastnou tvárou stávala viac a viac patetická.

Mala som pocit, akoby ma nikto na svete nadokázal pochopiť.

Znova sa všetko opakovalo. Ľudia boli okolo mňa smutní, lebo som bola smutná ja.

Alebo sa ku mne správali ako k bláznovi, no mojou odpoveďou bolo len mlčanie.

Začala som chodiť k psychologičke.

Ta koza si myslela, že keď bude so mnou rozprávať o tom čo sa stalo, o mojom detstve, o mojich snoch a priateľoch,  ktorí sú tu stále so mnou a majú a radi, tak mi vytiahne z mojej vlastnej bubliny.

Mala som len rodičov, všetkých som od seba odohnala.

Takmer aj tých, no oni sa nedali a nedovolili lekárom, aby ma zavreli do blázninca.

Bolo mi to však jedno.

Hovorila som len málo, skôr som mlčala zatiaľ čo psychologička odo mňa ťahala informácie.

Keby nás niekto videl, fakt by ho tá scénka pobavila.

Psychologička sa prechádzala, posledné hodiny asi vyčerpala svoju slovnú zásobu, pretože už bývala oveľa menej rozbehnutá ako na začiatku.

Maximálne čo však zo mňa dostala bolo, že nedokážem spať a bolí ma hlava.

A tak mi predpisovala rôzne lieky, ktoré mi pomáhali zobúdzať sa ako normálny človek, ktorý nepotrebuje každé ráno meniť prepotené obliečky.

Po čase mi však aj tie prestali zaberať, musela som užívať silnejšie s patričnou dávkou vedľajších účinkov.

Jedného dňa som si uvedomila, že jediný prejav pocitov, ktorý zo seba dokážem dostať je zlosť.

Všetko ma rozčuľovalo. Ešte aj auto čo išlo po ulici.

Školu som nedokončila. Nebolo to nič nečakané, no miesto toho som bola doma.

Všetky tie spomienky. V izbe, v dome, na ulici, kde sme pred rokmi bývali všetky tri spolu, v meste. Boli všade.

Nechodila som von. Pozerala som milióny filmov alebo čítala knihy, ktorých vymyslená realita mi pomáhala z tej mojej.

Neviem koľko času ubehlo odvtedy čo som sa prebudila, ale na ten deň spomínam s úsmevom ako na veľmi málo z tých, ktoré si dovtedy pamätám.

Pozerala som film.

Film o človeku, ktorý po ťažkom úraze ochrnul, no vďaka jeho viere v lepšiu budúcnosť sa postavil na nohy a znovu začal chodiť. Trvalo mu to dlho a odborníci nechápali ako to dokázal.

„Natočené podľa skutočnej udalosti,“ prečítala som nahlas, keď záverečná zvučka dohrala a zamračene som sledovala titulky.

Rázne som vypla televízor a prešla som k oknu, za ktorým bol krásny výhľad na veľkú záhradu.

Taká hlúposť! Keď má niekto raz porušenú miechu nezačne tancovať.

Moja pozornosť sa upriamila na deti hrajúce sa za plotom na ulici.

Malý chlapec s červenou šiltovkou padol z kolobežky a rozbil si koleno.

Začal na zemi plakať, zatiaľ čo jeho kamarát sa mu len smial, zobral mu kolobežku a veselo s ňou robil pred ním osmičky.

Chlapec so šiltačkou na neho kričal a plakal ďalej, no ten na kolobežke sa len nadšene kolobežkoval ďalej. Zvrtol sa a začal sa vzďaľovať.

Vtom sa chlapec so šiltačkou postavil akoby ho nič nebolelo a vyšprintoval za svojou kolobežkou.

Skúmavo som za nimi hľadela, keď ma znova rozbolela hlava.

Otočila som sa smerom do kuchyne, mieriac k tabletkám.

Otvorila som bielu fľaštičku a vysypala som dve malé zelené tabletky na ruku.

Ruka sa mi však roztriasla a tabletky sa skotúľali po zemi.

Ďalší vedľajší účinok. Zohla som sa po ne, no ani na druhý krát som ich nedokázala chytiť do ruky.

Neskutočne sa mi točila hlava. Nahnevalo ma to.

Tak veľmi, že som tvrdo dopadla na kolená a celú fľaštičku som hodila o zem. Strašne som ra rozplakala.

„Toto nie som ja! Toto nie som ja!“ kričala som ako o dušu a slané slzy mi stekali po tvári až k šedému tričku.

Mala som pocit, akoby som plakala hodiny, keď som si uvedomila, že sa mi hlava prestala točiť.

Odreté kolená ma štípali a hlava ma bolela stále, no netočila sa mi.

„A možno toto naozaj nie som ja...“ šepla som sama pre seba, „je to len v moje hlave.“

Vzala som si tabletky a zapila som ich.

Hlava ma prestala bolieť. Takmer hneď. Tie tabletky boli zázračné.

Otvorila som kredenc a spočítala som zásobu magických tabletiek.

Na nástenných hodinách odbili tri hodiny.

Sklonila som oči, lebo sa mi vybavila spomienka, keď sme ich so Sofiou pretáčali, aby sme nahnevali rodičov. Raz som chytila pruh, keď som ju dvíhala a musela som kvôli tomu týždeň ležať doma.

„A dosť,“ povedala som do ticha jemne prerušovaného tikaním hodín.

Rozbehla som sa do izby a z pod postele som vytiahla kufor.

Pobalila som si všetky veci, ktoré sa mi tam zmestili, všetky lieky, nejakú kozmetiku.

V nočnom stolíku som našla štyristo eur, ktoré si tam odkladal otec, keby sa doma niečo prihodilo, alebo bolo treba hneď opraviť.

Skontrolovala som doklady a sadla som si s perom a papierom ku kuchynskému stolu.

Dlho som premýšľala ako sformulovať vety.

Nechcela som, aby mojich rodičov ranili, alebo aby trpeli ešte viac.

No nemohla som inak. Tento život už nemá cenu, nemá budúcnosť.

Na spodok som napísala, že ich ľúbim a ozvem sa im, ale nech mi nevolajú.

Ako dôkaz som nechala na kvietkovanom obruse položenom na kuchynskom stole mobil.

Zamkla som vchodové dvere a otočila som sa do ulice.

Májový teplý vánok mi rozvial rozpustené vlasy.

„Jediné čo môžem stratiť je kufor,“ povedala som nahlas, aby som posilnila svoje odhodlanie a vykročila som smerom k autobusovej zastávke.

Proti búrke-7.kapitola

V babkinej záhrade rástlo vždy veľa kvetov.

Ružové obkladačky sa leskli od mopu, ktorým babka s neskutočnou pokojnosťou a úsmevom prechádzala po terase.

Bežala som bosá po mäkulinkej čerstvej tráve, ktorá príjemne šteklila pod nohami. Okolo mňa veselo pobehoval biely ovčiarsky ves s gumenou kosťou v tlame a drobné kvapky záhradného zavlažovania mu zmáčali hustú kožušinu.

Dedko, pijúci kávu na terase, držiaci dymiacu sa cigaretu v ruke na mňa niečo zakričal a s babkou sa zasmiali.

Pribehla som k nim a spýtavo som sa na nich zahľadela.

Môj pohľad upútalo francúzske okno do chodby.

Odrážalo dúhové farby aj môj odraz.

Bola som tak malá, vlasy som mala pridlhé a šaty ušpinené od blata.

Mala som päť...

Zrazu sa môj odraz zahmlil a nahradila ho tma.

Dusno. Šum.

Nádych, výdych.

Ostrá, prenikavá, pálivá vôňa.

Prinútila som sa otvoriť oči.

Nevidela som absolútne nič len hustý tmavý dym tlačiaci sa z airbagu, ktorý sa pomaly vyfukoval.

Pohla som hlavou, ktorá sa mi okamžite zatočila a naplo ma.

Ako-tak sa mi to podarilo udržať v sebe a v zábleskoch som si s hrôzou začala uvedomovať čo sa stalo.

Odrazu akoby cezo mňa prešla tlaková vlna, začala som vnímať všetok ten hluk navôkol.

Dusila som sa a matne som si uvedomovala, že sa musím z tadeto dostať za každých okolností.

No nemohla som sa hýbať. Nohy som mala zakliesnené a pravú ruku som si takmer necítila.

Zvuk sirén ma priviedol k zisteniu, že som ešte stále v aute.

Musia tu byť aj baby.

Pokúsila som sa vykríknuť ich meno, no z hrdla sa mi nevydral žiadny zvuk.

Znova mi prišlo zle.

Možno sa im podarilo dostať sa z auta.

Niekto na mňa kričal.

Hlasy sa mi zlievali dokopy. Nič som nerozumela.

Chcela som kričať.

Chcela som plakať.

Chcela som žiť...

„Sonička, prines formičky,“ povedala mamka sponad veľkého kuchynského stola, kde vaľkala cesto.

Polica s formičkami však bola privysoko.

Vyliezla som tak na kredenc a odtadiaľ som sa načahovala za malou papierovou škatuľkou.

Už len centimeter!

„Soňa!“ vykríkla mamka, keď si ma všimla.

Tak som sa zľakla, že som stratila balans a padla som chrbtom na zem.

Dobre do žuchlo a chvíľu som zostala prekvapená, čo sa stalo.

Potom som sa však začala smiať a vystrašená mamka sa prestala mračiť a smiala sa spolu so mnou.

„Ty moje motovidlo, si v poriadku? Prečo si si nevzala stoličku?“ usmiala sa a sklonila sa ku mne.

Jej neobyčajne zelené oči však tmavli a jej hodvábny hlas hrubol.

„Preber sa! Počuješ ma? Počuješ ma?! Dýchaj!“ bez prestávky na mňa kričal.

Otvorila som oči. Strašne ma štípali.

Všetko okolo bolo tak biele a moje ubolené telo nadhadzovalo.

Každé jemné nadhodenie mi spôsobovalo väčšiu bolesť.

Cítila som, akoby som mala v pľúcach zapichnutú ihlicu s ktorou niekto točil.

Nedovoľovala mi poriadne dýchať, len veľmi plytko.

Bolo to nekonečne vyčerpávajúce.

Pozrela som sa do hnedých očí sanitára a znova som stratila vedomie.

„Prečo si to spravila!?“ kričal na mňa Stano.

„Ale čo?“ nechápala som.

„Si tak podlá a pokrytecká!“

„Čo sa deje? Nechápem!“

„Tak ty nechápeš, no krásne. Chceš vedieť ako to bolí? Chceš?! Mala by si!“ boli sme v tmavej uličke ako z amerických filmov, kde naháňajú policajti zločinca a on sa ocitne v slepej uličke plnej kontajnerov.

„Stano, ja... nechápem! Čo som spravila?!“ teraz som už začala kričať aj ja na môjho spolužiaka zo základnej.

V tej chvíli však zdvihol kovovú tyč zo zeme a zahnal sa.

Skôr ako som sa stihla nazdať, udrel ma do hrude a ja som padla k zemi.

Začula som pípanie.

Ďalší úder, ktorý mi vybil dych. Znova to nepravidelné pípanie.

„Nabiť na dvesto!“ zakričal Stano a keď ma udrel posledný krát, myslela som si, že umriem.

Opak bol však pravdou.

Druhý krát som sa narodila.

Znova to pípanie, z ktorého som pomaly, ale iste šalela.

Neuveriteľne mi hučalo v hlave a v ústach som mala chuť krvi.

Sťažka som preglgla nepríjemnú chuť a snažila som sa odosobniť od pichavej bolesti vysušeného hrdla.

Nadýchla som sa.

Konečne som sa nadýchla tak zhlboka akoby som sa to len teraz po prvý krát naučila.

Bolo to tak oslobodzujúce.

Otvorila som oči.

Biela izba s bielymi oknami, bielymi žalúziami, bielym posteľným prádlom a bielym nočným stolíkom. Množstvo prístrojov, káblov, hadičiek, infúzia.

Nemocničná izba.

Cítila som sa nekonečne unavená, no v poriadku.

Trocha nepríjemne ma tlačil chrbát, ale keď som sa pokúsila pohnúť, zistila som , že sa nepohnem asi ešte pár dní.

Tvár mi skútilo od bolesti a tak som len porazene klesla znova do poddajného vankúša.

„Bože, ty žiješ!“ to bola prvá vec, ktorú som počula po tom ako sa do izby nahrnulo snáď pol personálu celej nemocnice. Samozrejme ju vyhŕkla moja mamka, ktorá vletela do izby hneď po nich.

Jej krátke blond vlasy mala vyčesané do malinkého drdola a snáď po prvý krát som ju videla nenamaľovanú, s hlbšími vráskami aké si pamätám. Vyzerala akoby cez tie dva dni čo som nebola doma zostarla o pár rokov.

Pokúsila som sa na ňu povzbudzujúco usmiať, keď sa ku mne s plačom rozbehla.

„Čo je so Sofiou a s Maťou? Čo je so Sofiou a Maťou?“ pýtala som sa chrapľavo stále dokola, no odpoveď neprichádzala.

Doktor mi stále kládol nezmyselné otázky o mojom stave, no nič mi nechcel povedať.

Vraj budem v poriadku. Len ešte chvíľu na tabletkách proti bolesti.

„Koho to dočerta zaujíma?! Kde sú moje kamarátky?!“ zakričala som keď som to ignorovanie dlhšie nemohla vydržať a okamžite som sa rozkašlala.
Nevydržala som to.
Nikto ma nepočúval.

Začínala som byť skutočne nahnevaná a tiež mi pomaly sťahovalo žalúdok.

Konečne lekár prestal brblať a s mamkou si vymenili pohľady.

„Okamžite mi to povedzte inak sa rozbehnem na informácie a je mi jedno že neviem poriadne pohnúť nohou a ledva ležím, rozkopem vám tu stoličky aj ten milý úsmev!“ tento krát som už poriadne kričala a EKG pípalo ako šialené.

„Soni... ono je to zložité,“ začala mamka.
„Čo sa vlastne stalo?“ zašepkala som a do očí sa mi začali tisnúť slzy.

„Mali ste autonehodu... kamionista si vás nevšimol, neubrzdil to... dostal šmyk. Zachránila ťa taška, ktorá stlmila náraz,“ povedala pomaly a sklopila zrak.

„Stlmila náraz? A Sofia? Pomohol jej airbag? A Maťa?“

„Maťka...nebola pripútaná. Nebolo ju možné zachrániť... ale ty žiješ,“ pousmiala sa na mňa so zaslzenými očami a chytila ma za ruku.

Mala som pocit akoby táto chvíľa trvala hodiny.

To nie je možné... nemôže byť...