Proti búrke-10.kapitola

Od tohoto dňa som nič nečakala.

Hlavne nie, že skončím v kupé, celkom oduševnene točiac fľašu na zemi, hádžuc do seba plastové poldecáčiky s originál Tesco logom, naplnené Jackom Danielsom.

Že by mi to zrovna neviem ako chutilo sa nedá povedať. 

Ale kyslá kapusta je podľa môjho názora hnusnejšia a to ju do mňa za dedských čias pchali ako na bežiacom páse.

Mamka totiž niekde čítala, že má prevratné liečiace účinky a jedného dňa na nej bude stáť medicína budúcnosti.

Moja spoločnosť troch chlapcov nadšene kričala, hádzala úsmevy po všetkých častiach kupé a pohostinne ma núkala plnými poldecáčikmi nestrácajúc pri tom tempo so mnou.

Po štvrtom som zistila, že hovoria po anglicky, po šiestom som mala pocit, že hovoria po slovensky a po ďalšom som to prestala počítať. 

V prázdnych pohárikoch válajúcich sa po podlahe by sme sa mohli aj kúpať, toľko ich bolo. 

Vždy, keď sme jeden dopili, hodili sme ho za seba a náramne sme sa na tom bavili. Keby teraz prišiel kontrolór lístkov a otvoril by dvere, asi by ho tie poldecáčiky vyplavili až na koniec vagóna.

Z neznámych dôvodov som prudko pohla hlavou do prava. Prisahala by som, že tie dvere sa tri krát pohli dozadu, akoby sa predĺžilo kupé a potom späť dopredu a tlaková vlna, ktorú vyvolali ma odsotila.

Neverila som tomu čo sa stalo, až kým som sa neocitla prekvapená ležať na zemi pod oknom.

Moji dvaja spoluožierajúci sa na tom neuveriteľne zabávali a tak som sa smiala aj ja.

Smiala som sa. 

Po tak dlhom čase som sa smiala. 

Dlhým, nezastaviteľným, nepochopiteľným a úplne šialeným smiechom. 

Bolo to úžasné.

Prestalo však byť, keď ma skutočne z toho smiechu rozbolelo brucho.

Sadla som si do sedadla, najprv na hlavu spiaceho tretieho chlapca, ktorý dáko neustál tempo a podal demisiu.

„Jééjda!“ zvolala som neuveriteľne vtipným hlasom a posunula som sa kúsok ďalej na prázdnu sedačku. Aspoň som to tak cítila.

Znova som sa neovládateľne rozosmiala.

Jeden chlapec povedal niečo tomu druhému a vyšiel von. Asi sa museli rozprávať príliš rýchlo, keď som im nerozumela. Buchnutie dverí, ktoré na mňa zas účinkovalo dáko prihlasno spôsobilo koniec môjho nekonečného smiechu.

Asi by som bola aj rada, keby sa mi tak strašne netočila hlava.

Myslím, že to trvalo len stotinu, kým som si uvedomila ako mi je zle a že ak sa hneď nepohnem tak budú tepovať kupe ešte ďalšieho pol roka.

Dáko som to ešte udržala a na centimeter presne som trafila do záchoda, do ktorého som vletela raketovou rýchlosťou. Teda...raketovou rýchlosťou, to je dosť diskutabilné, lebo cestou ma dobre obúchalo o steny, narazila som do oproti-idúcej ženy s obrovským ryšavým három a s určitosťou môžem povedať, že ráno budem mať modriny na kolenách.

Dievča, ktorému som tam vtrhla si práve umývalo ruky. Aj by som sa jej zasmiala, že ju to zachránilo ale mala som čo robiť so svojím neposlušným žalúdkom.

Cítila som ako sa vzduch pohol, keď sa záchod spláchol.

Vďaka bohu za fotobunky. Potom som však zacítila ako mi niekto uviazal vlasy do vrkoča. To už fotobunky nerobia. A keby aj robili, asi by ten cestovný lístok stál viac.

Zatiaľ čo som sa čudovala objemu žalúdka rozmýšľala som nad novodobými fotobunkami.

Možno keď vystrčím ruku podá mi to minerálku. Tak som to skúsila.

Čakala som len chvíľku, keď sa moje prsty dotkli plastového pohárika.

Jeee, to je servis! Hodila som obsah pohára do seba a predýchavala som. 

Aj keď len plast, možno sa neskôr polepšia.

Otočila som sa, že sa dáko dvihnem k umývadlu opláchnuť si tvár, keď som si všimla, že nado mnou stojí chalan z kupé.

Trocha sa mi vyjasnil pohľad, tak som sa na neho kvalitne zamračila.

„A ja som si myslela, že si fotobunka...zrada,“ zahundrala som dotknuto, no hneď v tej chvíli som sa otočila späť k nerezovému trónu kvôli štrajku nespokojných tráviacich štiav.

Niečo nezmyselné na mňa zabľabotal a hladkal ma po chrbte. Bolo to veľmi príjemné, hlavne keď mi pri tom nezabúdal dopĺňať pohár vodou.

Pomaly ale iste sa mi prestávala točiť hlava.

Otočila som sa a snažila som sa sadnúť si pri záchod, no natriasanie vlaku spôsobilo, že som si najprv obúchala hlavu o všetko navôkol, kým sa mi podarilo pristáť na zemi.

Normálne som sa pri tom zadýchala.

Poriadne som sa obzrela a zistila som, že mi tam chýba môj spolucestujúci.

Zamračila som sa. 

Samozrejme, že utiekol. Komu by sa chcelo tráviť cestu s niekym kto sa rozšupol tak, že skončil na záchode...

Niekde v strede mojich myšlienkových procesov sa však otvorili dvere a skôr ako som stihla preložiť vetu : Obsadené! sa do vnútra dovalil ten istý chalan a podával mi pohár so šumivým obsahom.

S vďačnosťou som ho prijala.

V prvom momente som myslela, že sa so mnou moje vnútornosti na smrť pohádali a chceli utiecť, no o chvíľu neskôr sa mi neskutočne ulavilo.

Usmiala som sa na neho.  

Môj úsmev už dávno nehovoril toľko, koľko v tom momente, keď som sa konečne cítila o poznanie lepšie.

Neznámy v tmavomodrej mikine, ktorú som si všimla až teraz si ku mne s pohárom vody kvokol.

Myslela som si, že mi ju ide podať, no namiesto toho sa ku mne sklonil a pobozkal ma.

Môj mozog bol priveľmi omámený alkoholom, nato aby som si stihla uvedomiť ten rýchly pohyb smerom ku mne. Znova sa mi zatočila hlava. Tak veľmi, až som musela zavrieť oči, aby som sa udržala sedieť.

Ešte nikdy som takúto situáciu nezažila.

Vlastne som ani nevedela čo robiť. 

Tie malinké potrhané zvyšky zdravého rozumu mi vraveli, aby som sa odtiahla, vlepila mu facku za drzosť a slávnostne odpochodovala.

Samozrejme, že môj odchod by sa slávnostným ani z ďaleka nedal nazvať, ale v konečnom dôsledku by som mu zdrhla z dohľadu.

No okrem tých kúskov tu bolo ešte niečo iné. Niečo, čo bolo oveľa hlasnejšie, hlasnejšie ako keď na ľudovom zhromaždení rozdávali chleba a každý si kričal o vlastný bochník.

Niekto by to nazval hlúposť. 

Iný pošatilosť. 

No keď vás opantá vášeň, všetko ostatné ide bokom.

Pištiaca iskrička zhasne, keď ju ako všetky svoje predsudky zahasíte nezodpovedanou otázkou : „Prečo nie?“

A tak som sa podvolila.

Vo vlaku, rútiacom sa do neznáma s cudzincom, ktorý mal krásne gaštanové oči.

Keď sa na chvíľu odtiahol od mojich úst a pozrel sa na mňa, mala som pocit, akoby som sa videla v nejakej zvláštnej reklame, bežiacej v televízií.

Všetko bolo nečakane neosobné a tak veľmi prekvapujúce, že som si sotva uvedomovala, čo sa okolo mňa deje. 

Čakala som, že príde precitnutie. 

Čokoľvek, čo by ma z tohoto momentu krásneho pokoja krutými pazúrmi vtiahlo do prítomnosti. 

No precitnutie neprichádzalo.

Možno to bolo tými tabletkami.

Možno to bolo alkoholom.

Možno to bolo tým chalanom.

A možno to bolo mnou.

„Nie, už sa nechcem vrátiť,“ povedala som mu, chytila som ho oboma rukami za tvár a pritiahla som si ju k svojej.