Proti búrke-7.kapitola

V babkinej záhrade rástlo vždy veľa kvetov.

Ružové obkladačky sa leskli od mopu, ktorým babka s neskutočnou pokojnosťou a úsmevom prechádzala po terase.

Bežala som bosá po mäkulinkej čerstvej tráve, ktorá príjemne šteklila pod nohami. Okolo mňa veselo pobehoval biely ovčiarsky ves s gumenou kosťou v tlame a drobné kvapky záhradného zavlažovania mu zmáčali hustú kožušinu.

Dedko, pijúci kávu na terase, držiaci dymiacu sa cigaretu v ruke na mňa niečo zakričal a s babkou sa zasmiali.

Pribehla som k nim a spýtavo som sa na nich zahľadela.

Môj pohľad upútalo francúzske okno do chodby.

Odrážalo dúhové farby aj môj odraz.

Bola som tak malá, vlasy som mala pridlhé a šaty ušpinené od blata.

Mala som päť...

Zrazu sa môj odraz zahmlil a nahradila ho tma.

Dusno. Šum.

Nádych, výdych.

Ostrá, prenikavá, pálivá vôňa.

Prinútila som sa otvoriť oči.

Nevidela som absolútne nič len hustý tmavý dym tlačiaci sa z airbagu, ktorý sa pomaly vyfukoval.

Pohla som hlavou, ktorá sa mi okamžite zatočila a naplo ma.

Ako-tak sa mi to podarilo udržať v sebe a v zábleskoch som si s hrôzou začala uvedomovať čo sa stalo.

Odrazu akoby cezo mňa prešla tlaková vlna, začala som vnímať všetok ten hluk navôkol.

Dusila som sa a matne som si uvedomovala, že sa musím z tadeto dostať za každých okolností.

No nemohla som sa hýbať. Nohy som mala zakliesnené a pravú ruku som si takmer necítila.

Zvuk sirén ma priviedol k zisteniu, že som ešte stále v aute.

Musia tu byť aj baby.

Pokúsila som sa vykríknuť ich meno, no z hrdla sa mi nevydral žiadny zvuk.

Znova mi prišlo zle.

Možno sa im podarilo dostať sa z auta.

Niekto na mňa kričal.

Hlasy sa mi zlievali dokopy. Nič som nerozumela.

Chcela som kričať.

Chcela som plakať.

Chcela som žiť...

„Sonička, prines formičky,“ povedala mamka sponad veľkého kuchynského stola, kde vaľkala cesto.

Polica s formičkami však bola privysoko.

Vyliezla som tak na kredenc a odtadiaľ som sa načahovala za malou papierovou škatuľkou.

Už len centimeter!

„Soňa!“ vykríkla mamka, keď si ma všimla.

Tak som sa zľakla, že som stratila balans a padla som chrbtom na zem.

Dobre do žuchlo a chvíľu som zostala prekvapená, čo sa stalo.

Potom som sa však začala smiať a vystrašená mamka sa prestala mračiť a smiala sa spolu so mnou.

„Ty moje motovidlo, si v poriadku? Prečo si si nevzala stoličku?“ usmiala sa a sklonila sa ku mne.

Jej neobyčajne zelené oči však tmavli a jej hodvábny hlas hrubol.

„Preber sa! Počuješ ma? Počuješ ma?! Dýchaj!“ bez prestávky na mňa kričal.

Otvorila som oči. Strašne ma štípali.

Všetko okolo bolo tak biele a moje ubolené telo nadhadzovalo.

Každé jemné nadhodenie mi spôsobovalo väčšiu bolesť.

Cítila som, akoby som mala v pľúcach zapichnutú ihlicu s ktorou niekto točil.

Nedovoľovala mi poriadne dýchať, len veľmi plytko.

Bolo to nekonečne vyčerpávajúce.

Pozrela som sa do hnedých očí sanitára a znova som stratila vedomie.

„Prečo si to spravila!?“ kričal na mňa Stano.

„Ale čo?“ nechápala som.

„Si tak podlá a pokrytecká!“

„Čo sa deje? Nechápem!“

„Tak ty nechápeš, no krásne. Chceš vedieť ako to bolí? Chceš?! Mala by si!“ boli sme v tmavej uličke ako z amerických filmov, kde naháňajú policajti zločinca a on sa ocitne v slepej uličke plnej kontajnerov.

„Stano, ja... nechápem! Čo som spravila?!“ teraz som už začala kričať aj ja na môjho spolužiaka zo základnej.

V tej chvíli však zdvihol kovovú tyč zo zeme a zahnal sa.

Skôr ako som sa stihla nazdať, udrel ma do hrude a ja som padla k zemi.

Začula som pípanie.

Ďalší úder, ktorý mi vybil dych. Znova to nepravidelné pípanie.

„Nabiť na dvesto!“ zakričal Stano a keď ma udrel posledný krát, myslela som si, že umriem.

Opak bol však pravdou.

Druhý krát som sa narodila.

Znova to pípanie, z ktorého som pomaly, ale iste šalela.

Neuveriteľne mi hučalo v hlave a v ústach som mala chuť krvi.

Sťažka som preglgla nepríjemnú chuť a snažila som sa odosobniť od pichavej bolesti vysušeného hrdla.

Nadýchla som sa.

Konečne som sa nadýchla tak zhlboka akoby som sa to len teraz po prvý krát naučila.

Bolo to tak oslobodzujúce.

Otvorila som oči.

Biela izba s bielymi oknami, bielymi žalúziami, bielym posteľným prádlom a bielym nočným stolíkom. Množstvo prístrojov, káblov, hadičiek, infúzia.

Nemocničná izba.

Cítila som sa nekonečne unavená, no v poriadku.

Trocha nepríjemne ma tlačil chrbát, ale keď som sa pokúsila pohnúť, zistila som , že sa nepohnem asi ešte pár dní.

Tvár mi skútilo od bolesti a tak som len porazene klesla znova do poddajného vankúša.

„Bože, ty žiješ!“ to bola prvá vec, ktorú som počula po tom ako sa do izby nahrnulo snáď pol personálu celej nemocnice. Samozrejme ju vyhŕkla moja mamka, ktorá vletela do izby hneď po nich.

Jej krátke blond vlasy mala vyčesané do malinkého drdola a snáď po prvý krát som ju videla nenamaľovanú, s hlbšími vráskami aké si pamätám. Vyzerala akoby cez tie dva dni čo som nebola doma zostarla o pár rokov.

Pokúsila som sa na ňu povzbudzujúco usmiať, keď sa ku mne s plačom rozbehla.

„Čo je so Sofiou a s Maťou? Čo je so Sofiou a Maťou?“ pýtala som sa chrapľavo stále dokola, no odpoveď neprichádzala.

Doktor mi stále kládol nezmyselné otázky o mojom stave, no nič mi nechcel povedať.

Vraj budem v poriadku. Len ešte chvíľu na tabletkách proti bolesti.

„Koho to dočerta zaujíma?! Kde sú moje kamarátky?!“ zakričala som keď som to ignorovanie dlhšie nemohla vydržať a okamžite som sa rozkašlala.
Nevydržala som to.
Nikto ma nepočúval.

Začínala som byť skutočne nahnevaná a tiež mi pomaly sťahovalo žalúdok.

Konečne lekár prestal brblať a s mamkou si vymenili pohľady.

„Okamžite mi to povedzte inak sa rozbehnem na informácie a je mi jedno že neviem poriadne pohnúť nohou a ledva ležím, rozkopem vám tu stoličky aj ten milý úsmev!“ tento krát som už poriadne kričala a EKG pípalo ako šialené.

„Soni... ono je to zložité,“ začala mamka.
„Čo sa vlastne stalo?“ zašepkala som a do očí sa mi začali tisnúť slzy.

„Mali ste autonehodu... kamionista si vás nevšimol, neubrzdil to... dostal šmyk. Zachránila ťa taška, ktorá stlmila náraz,“ povedala pomaly a sklopila zrak.

„Stlmila náraz? A Sofia? Pomohol jej airbag? A Maťa?“

„Maťka...nebola pripútaná. Nebolo ju možné zachrániť... ale ty žiješ,“ pousmiala sa na mňa so zaslzenými očami a chytila ma za ruku.

Mala som pocit akoby táto chvíľa trvala hodiny.

To nie je možné... nemôže byť...