Proti búrke-8.kapitola

Nasledujúce hodiny boli nekonečné a mne prišli veľmi iracionálne a jednotvárne.

Stále sa u mňa striedali uplakaní ľudia, ktorí ma objímali, ľutovali a tešili sa.

Nikto nehovoril nič o dvoch dievčatách, ktoré sedeli v jednom aute so mnou.

Len raz mi mama povedala, že Sofiino telo a nikdy nenašlo.

Možno ma chceli ochrániť, možno nechceli spomínať.

Vraj som spala dlho. Pridlho na to, aby mal ešte niekto nádej, že sa prebudím.

Lekári krútili hlavou. Vraj sa stal zázrak.

Čím viac hodín ubiehalo a ja som sa rozpamätávala, zdala sa mi táto realita na míle vzdialená od tej, ktorú som si pamätala.

Všetci sa tešili... a ja som sa každým dňom, každou šťastnou tvárou stávala viac a viac patetická.

Mala som pocit, akoby ma nikto na svete nadokázal pochopiť.

Znova sa všetko opakovalo. Ľudia boli okolo mňa smutní, lebo som bola smutná ja.

Alebo sa ku mne správali ako k bláznovi, no mojou odpoveďou bolo len mlčanie.

Začala som chodiť k psychologičke.

Ta koza si myslela, že keď bude so mnou rozprávať o tom čo sa stalo, o mojom detstve, o mojich snoch a priateľoch,  ktorí sú tu stále so mnou a majú a radi, tak mi vytiahne z mojej vlastnej bubliny.

Mala som len rodičov, všetkých som od seba odohnala.

Takmer aj tých, no oni sa nedali a nedovolili lekárom, aby ma zavreli do blázninca.

Bolo mi to však jedno.

Hovorila som len málo, skôr som mlčala zatiaľ čo psychologička odo mňa ťahala informácie.

Keby nás niekto videl, fakt by ho tá scénka pobavila.

Psychologička sa prechádzala, posledné hodiny asi vyčerpala svoju slovnú zásobu, pretože už bývala oveľa menej rozbehnutá ako na začiatku.

Maximálne čo však zo mňa dostala bolo, že nedokážem spať a bolí ma hlava.

A tak mi predpisovala rôzne lieky, ktoré mi pomáhali zobúdzať sa ako normálny človek, ktorý nepotrebuje každé ráno meniť prepotené obliečky.

Po čase mi však aj tie prestali zaberať, musela som užívať silnejšie s patričnou dávkou vedľajších účinkov.

Jedného dňa som si uvedomila, že jediný prejav pocitov, ktorý zo seba dokážem dostať je zlosť.

Všetko ma rozčuľovalo. Ešte aj auto čo išlo po ulici.

Školu som nedokončila. Nebolo to nič nečakané, no miesto toho som bola doma.

Všetky tie spomienky. V izbe, v dome, na ulici, kde sme pred rokmi bývali všetky tri spolu, v meste. Boli všade.

Nechodila som von. Pozerala som milióny filmov alebo čítala knihy, ktorých vymyslená realita mi pomáhala z tej mojej.

Neviem koľko času ubehlo odvtedy čo som sa prebudila, ale na ten deň spomínam s úsmevom ako na veľmi málo z tých, ktoré si dovtedy pamätám.

Pozerala som film.

Film o človeku, ktorý po ťažkom úraze ochrnul, no vďaka jeho viere v lepšiu budúcnosť sa postavil na nohy a znovu začal chodiť. Trvalo mu to dlho a odborníci nechápali ako to dokázal.

„Natočené podľa skutočnej udalosti,“ prečítala som nahlas, keď záverečná zvučka dohrala a zamračene som sledovala titulky.

Rázne som vypla televízor a prešla som k oknu, za ktorým bol krásny výhľad na veľkú záhradu.

Taká hlúposť! Keď má niekto raz porušenú miechu nezačne tancovať.

Moja pozornosť sa upriamila na deti hrajúce sa za plotom na ulici.

Malý chlapec s červenou šiltovkou padol z kolobežky a rozbil si koleno.

Začal na zemi plakať, zatiaľ čo jeho kamarát sa mu len smial, zobral mu kolobežku a veselo s ňou robil pred ním osmičky.

Chlapec so šiltačkou na neho kričal a plakal ďalej, no ten na kolobežke sa len nadšene kolobežkoval ďalej. Zvrtol sa a začal sa vzďaľovať.

Vtom sa chlapec so šiltačkou postavil akoby ho nič nebolelo a vyšprintoval za svojou kolobežkou.

Skúmavo som za nimi hľadela, keď ma znova rozbolela hlava.

Otočila som sa smerom do kuchyne, mieriac k tabletkám.

Otvorila som bielu fľaštičku a vysypala som dve malé zelené tabletky na ruku.

Ruka sa mi však roztriasla a tabletky sa skotúľali po zemi.

Ďalší vedľajší účinok. Zohla som sa po ne, no ani na druhý krát som ich nedokázala chytiť do ruky.

Neskutočne sa mi točila hlava. Nahnevalo ma to.

Tak veľmi, že som tvrdo dopadla na kolená a celú fľaštičku som hodila o zem. Strašne som ra rozplakala.

„Toto nie som ja! Toto nie som ja!“ kričala som ako o dušu a slané slzy mi stekali po tvári až k šedému tričku.

Mala som pocit, akoby som plakala hodiny, keď som si uvedomila, že sa mi hlava prestala točiť.

Odreté kolená ma štípali a hlava ma bolela stále, no netočila sa mi.

„A možno toto naozaj nie som ja...“ šepla som sama pre seba, „je to len v moje hlave.“

Vzala som si tabletky a zapila som ich.

Hlava ma prestala bolieť. Takmer hneď. Tie tabletky boli zázračné.

Otvorila som kredenc a spočítala som zásobu magických tabletiek.

Na nástenných hodinách odbili tri hodiny.

Sklonila som oči, lebo sa mi vybavila spomienka, keď sme ich so Sofiou pretáčali, aby sme nahnevali rodičov. Raz som chytila pruh, keď som ju dvíhala a musela som kvôli tomu týždeň ležať doma.

„A dosť,“ povedala som do ticha jemne prerušovaného tikaním hodín.

Rozbehla som sa do izby a z pod postele som vytiahla kufor.

Pobalila som si všetky veci, ktoré sa mi tam zmestili, všetky lieky, nejakú kozmetiku.

V nočnom stolíku som našla štyristo eur, ktoré si tam odkladal otec, keby sa doma niečo prihodilo, alebo bolo treba hneď opraviť.

Skontrolovala som doklady a sadla som si s perom a papierom ku kuchynskému stolu.

Dlho som premýšľala ako sformulovať vety.

Nechcela som, aby mojich rodičov ranili, alebo aby trpeli ešte viac.

No nemohla som inak. Tento život už nemá cenu, nemá budúcnosť.

Na spodok som napísala, že ich ľúbim a ozvem sa im, ale nech mi nevolajú.

Ako dôkaz som nechala na kvietkovanom obruse položenom na kuchynskom stole mobil.

Zamkla som vchodové dvere a otočila som sa do ulice.

Májový teplý vánok mi rozvial rozpustené vlasy.

„Jediné čo môžem stratiť je kufor,“ povedala som nahlas, aby som posilnila svoje odhodlanie a vykročila som smerom k autobusovej zastávke.

Proti búrke-7.kapitola

V babkinej záhrade rástlo vždy veľa kvetov.

Ružové obkladačky sa leskli od mopu, ktorým babka s neskutočnou pokojnosťou a úsmevom prechádzala po terase.

Bežala som bosá po mäkulinkej čerstvej tráve, ktorá príjemne šteklila pod nohami. Okolo mňa veselo pobehoval biely ovčiarsky ves s gumenou kosťou v tlame a drobné kvapky záhradného zavlažovania mu zmáčali hustú kožušinu.

Dedko, pijúci kávu na terase, držiaci dymiacu sa cigaretu v ruke na mňa niečo zakričal a s babkou sa zasmiali.

Pribehla som k nim a spýtavo som sa na nich zahľadela.

Môj pohľad upútalo francúzske okno do chodby.

Odrážalo dúhové farby aj môj odraz.

Bola som tak malá, vlasy som mala pridlhé a šaty ušpinené od blata.

Mala som päť...

Zrazu sa môj odraz zahmlil a nahradila ho tma.

Dusno. Šum.

Nádych, výdych.

Ostrá, prenikavá, pálivá vôňa.

Prinútila som sa otvoriť oči.

Nevidela som absolútne nič len hustý tmavý dym tlačiaci sa z airbagu, ktorý sa pomaly vyfukoval.

Pohla som hlavou, ktorá sa mi okamžite zatočila a naplo ma.

Ako-tak sa mi to podarilo udržať v sebe a v zábleskoch som si s hrôzou začala uvedomovať čo sa stalo.

Odrazu akoby cezo mňa prešla tlaková vlna, začala som vnímať všetok ten hluk navôkol.

Dusila som sa a matne som si uvedomovala, že sa musím z tadeto dostať za každých okolností.

No nemohla som sa hýbať. Nohy som mala zakliesnené a pravú ruku som si takmer necítila.

Zvuk sirén ma priviedol k zisteniu, že som ešte stále v aute.

Musia tu byť aj baby.

Pokúsila som sa vykríknuť ich meno, no z hrdla sa mi nevydral žiadny zvuk.

Znova mi prišlo zle.

Možno sa im podarilo dostať sa z auta.

Niekto na mňa kričal.

Hlasy sa mi zlievali dokopy. Nič som nerozumela.

Chcela som kričať.

Chcela som plakať.

Chcela som žiť...

„Sonička, prines formičky,“ povedala mamka sponad veľkého kuchynského stola, kde vaľkala cesto.

Polica s formičkami však bola privysoko.

Vyliezla som tak na kredenc a odtadiaľ som sa načahovala za malou papierovou škatuľkou.

Už len centimeter!

„Soňa!“ vykríkla mamka, keď si ma všimla.

Tak som sa zľakla, že som stratila balans a padla som chrbtom na zem.

Dobre do žuchlo a chvíľu som zostala prekvapená, čo sa stalo.

Potom som sa však začala smiať a vystrašená mamka sa prestala mračiť a smiala sa spolu so mnou.

„Ty moje motovidlo, si v poriadku? Prečo si si nevzala stoličku?“ usmiala sa a sklonila sa ku mne.

Jej neobyčajne zelené oči však tmavli a jej hodvábny hlas hrubol.

„Preber sa! Počuješ ma? Počuješ ma?! Dýchaj!“ bez prestávky na mňa kričal.

Otvorila som oči. Strašne ma štípali.

Všetko okolo bolo tak biele a moje ubolené telo nadhadzovalo.

Každé jemné nadhodenie mi spôsobovalo väčšiu bolesť.

Cítila som, akoby som mala v pľúcach zapichnutú ihlicu s ktorou niekto točil.

Nedovoľovala mi poriadne dýchať, len veľmi plytko.

Bolo to nekonečne vyčerpávajúce.

Pozrela som sa do hnedých očí sanitára a znova som stratila vedomie.

„Prečo si to spravila!?“ kričal na mňa Stano.

„Ale čo?“ nechápala som.

„Si tak podlá a pokrytecká!“

„Čo sa deje? Nechápem!“

„Tak ty nechápeš, no krásne. Chceš vedieť ako to bolí? Chceš?! Mala by si!“ boli sme v tmavej uličke ako z amerických filmov, kde naháňajú policajti zločinca a on sa ocitne v slepej uličke plnej kontajnerov.

„Stano, ja... nechápem! Čo som spravila?!“ teraz som už začala kričať aj ja na môjho spolužiaka zo základnej.

V tej chvíli však zdvihol kovovú tyč zo zeme a zahnal sa.

Skôr ako som sa stihla nazdať, udrel ma do hrude a ja som padla k zemi.

Začula som pípanie.

Ďalší úder, ktorý mi vybil dych. Znova to nepravidelné pípanie.

„Nabiť na dvesto!“ zakričal Stano a keď ma udrel posledný krát, myslela som si, že umriem.

Opak bol však pravdou.

Druhý krát som sa narodila.

Znova to pípanie, z ktorého som pomaly, ale iste šalela.

Neuveriteľne mi hučalo v hlave a v ústach som mala chuť krvi.

Sťažka som preglgla nepríjemnú chuť a snažila som sa odosobniť od pichavej bolesti vysušeného hrdla.

Nadýchla som sa.

Konečne som sa nadýchla tak zhlboka akoby som sa to len teraz po prvý krát naučila.

Bolo to tak oslobodzujúce.

Otvorila som oči.

Biela izba s bielymi oknami, bielymi žalúziami, bielym posteľným prádlom a bielym nočným stolíkom. Množstvo prístrojov, káblov, hadičiek, infúzia.

Nemocničná izba.

Cítila som sa nekonečne unavená, no v poriadku.

Trocha nepríjemne ma tlačil chrbát, ale keď som sa pokúsila pohnúť, zistila som , že sa nepohnem asi ešte pár dní.

Tvár mi skútilo od bolesti a tak som len porazene klesla znova do poddajného vankúša.

„Bože, ty žiješ!“ to bola prvá vec, ktorú som počula po tom ako sa do izby nahrnulo snáď pol personálu celej nemocnice. Samozrejme ju vyhŕkla moja mamka, ktorá vletela do izby hneď po nich.

Jej krátke blond vlasy mala vyčesané do malinkého drdola a snáď po prvý krát som ju videla nenamaľovanú, s hlbšími vráskami aké si pamätám. Vyzerala akoby cez tie dva dni čo som nebola doma zostarla o pár rokov.

Pokúsila som sa na ňu povzbudzujúco usmiať, keď sa ku mne s plačom rozbehla.

„Čo je so Sofiou a s Maťou? Čo je so Sofiou a Maťou?“ pýtala som sa chrapľavo stále dokola, no odpoveď neprichádzala.

Doktor mi stále kládol nezmyselné otázky o mojom stave, no nič mi nechcel povedať.

Vraj budem v poriadku. Len ešte chvíľu na tabletkách proti bolesti.

„Koho to dočerta zaujíma?! Kde sú moje kamarátky?!“ zakričala som keď som to ignorovanie dlhšie nemohla vydržať a okamžite som sa rozkašlala.
Nevydržala som to.
Nikto ma nepočúval.

Začínala som byť skutočne nahnevaná a tiež mi pomaly sťahovalo žalúdok.

Konečne lekár prestal brblať a s mamkou si vymenili pohľady.

„Okamžite mi to povedzte inak sa rozbehnem na informácie a je mi jedno že neviem poriadne pohnúť nohou a ledva ležím, rozkopem vám tu stoličky aj ten milý úsmev!“ tento krát som už poriadne kričala a EKG pípalo ako šialené.

„Soni... ono je to zložité,“ začala mamka.
„Čo sa vlastne stalo?“ zašepkala som a do očí sa mi začali tisnúť slzy.

„Mali ste autonehodu... kamionista si vás nevšimol, neubrzdil to... dostal šmyk. Zachránila ťa taška, ktorá stlmila náraz,“ povedala pomaly a sklopila zrak.

„Stlmila náraz? A Sofia? Pomohol jej airbag? A Maťa?“

„Maťka...nebola pripútaná. Nebolo ju možné zachrániť... ale ty žiješ,“ pousmiala sa na mňa so zaslzenými očami a chytila ma za ruku.

Mala som pocit akoby táto chvíľa trvala hodiny.

To nie je možné... nemôže byť...

Proti búrke-6.kapitola

Zvonček nad dverami zacengal.

Okrem jemnej hudby hrajúcej v pozadí, návštevníkov reštaurácie vítala omamná vôňa jedla.

„Nie je to prvá trieda, ale je tu ticho, milo a ten vývar si zamilujete,“ oboznámil nás s kladnými stránkami reštaurácie Sebastian a všetci sme si posadali okolo veľkého stola.

Sedeli sme tam asi tri hodiny.

Dávali sme dokopy zážitky a potrhané spomienky.

Nakoniec sa všetci v dobrej nálade zhodli, že ja som skončila bezkonkurenčne najhoršie.

Keď sme odchádzali z reštaurácie, uvedomila som si, že niekedy proste vypnúť na 100% a neevidovať je najlepšie.

Pre moje ego minimálne!

Prešli sme sa cez Staré mesto, na Sofiino prianie sme nezabudli na Euroveu spásonosne ponúkajúcu širokú škálu lodičiek, ako sama tvrdila a skončili sme v malom antikvariáte s pohodlnými mäkkými  kreslami dekorovanými výšivkami.

Voňalo to tam po knihách, všade viseli čierno biele staré fotografie v farebných rámčekoch, ktoré sa neobyčajne hodili ku káve, ktorá nám všetkým padla vhod.

Mne aj dva krát.

Veď to poznáte...keď ju miluješ nie je čo riešiť.

Maťu a Sofiu neklamne potešili popolníky, Sebastiána očividne excelentne nastavené odsávanie dymu.

„Nemôže to mať poškodzujúci dopad na knihy?“ Sofia si potiahla z cigarety a vyfúkla dym smerom k plnej poličke, ktorú mala pri sebe. 

Potom ešte dlho škúlila na najbližšiu knihu, akoby čakala, že začne oxidovať či už si vytrhávať sama stránky.
„Jeden chlap mi povedal, že vyzerám ako Šeherezáda,“ uškrnula sa Maťa takým tým super snobským namysleným úsmevom.

„Héj? A čo povedal mne?“ vyrovnala som sa, lebo si hmlisto spomínam, že sme sa s jedným slušne vyzerajúcim chlapom bavili.

„Tak to neviem, ale na tvojom mieste by som sa nepýtala znova...“ pokrútila vážne hlavou.

„Prečo?“ nechápavo som zaklipkala očami.

„Čo ak by ti povedal, že teba to ťahá bližšie k Oňurovi?“ spýtala sa ma a vybuchla do smiechu.

Aspoň čiastočne som jej ho zastavila presne miereným vankúšom, ktorý našiel svoj cieľ.

Ani sme sa nenazdali a bolo šesť hodín preč.

Poriadna tma s neodmysliteľnou poriadnou zimou.

„Tak, teraz,  keď už zaručene vieme, kde máme auto navrhujem smer Nitra,“ povedala zívajúco Maťa a ponaťahovala sa.

„Dakto toho v noci veľa nenaspal,“ podpichla som ju s úškrnom.

„Zato ty si toho naspala aj za nás všetkých...zaspala si v kuchyni pod kuchynským pultom, objímala si kuchynský sekáčik, v ústach si mala zahryznutý koniec nedofajčeného jointu, všetko okrem teba bolo od červeného vína a mali sme vážne problémy dostať ťa z tade...za normálnych okolností sa podľa mňa človek tvojej výšky nemá šancu poskladať sa do takých malých priestorov,“ pokrútila hlavou a neodpustila si žmurknutie.

„Ajeje...“ hlesla som. 

Túto slovnú bitku vyhrala s mnohopočetnými stratami na mojej strane... ústup!

Celú cestu som radšej bola ticho a tvárila sa, že neexistujem

Nič nie je zahanbujúcejšie ako keď viete, že sa o vás musia starať.

Je to každodenná realita...teda našťastie nie moja, a i keď to neprekvapí, nikdy to nepoteší .

Po srdcervúcom Matinom lúčení so Sebastianom, ktoré trvalo tak dlho, že sme zatiaľ vykúrili celé auto, vylúštili jednu krížovku a stihli by sme si snáď ešte pozrieť aj celý film 2012, Maťa konečne nastúpila a my sme sa pomaly pohli vpred.

Cesty boli čerstvo zasnežené a sediac doma pri krbe s čajom v ruke, aj by som sa tomu počasiu potešila.

Keď sme však zastavili na križovatke až na konci prechodu, pretože naša brzdná dráha sa predĺžila z pár centimetrov na dva metre,celkom nás pozostatky nadšenia z rozprávkového počasia opustili.

„Hlúpy sneh!“ ponadávala Sofia a s prižmúrenými očami ako posledný kórejčan škúlila medzi hustými vločkami na ulicu.

Takto opatrne som ju nevidela jazdiť už dlho.

Ani takto pomaly, cesta nám snáď bude trvať tri krát viac ako obvykle.

K nadšeniu nám veľmi nepridávali ani občasné výpadky prúdu, takže sme miestami videli len vďaka svetlám z áut. Vybrali sme si skutočne zlý deň na cestovanie.

Pár krát padol návrh nech zostaneme ešte noc v Blave, za takéhoto počasia by to bolo to najlepšie, no Sofia nás uzemnila, že sa chce vyspať doma a sto kilometrov dáme coby-dup.

Nikdy si neprestanem nadávať, že som ju nepresvedčila zostať.

Došli sme po križovatku a pred nami zasvietila oranžová. Cesty boli takmer prázdne, sem-tam sa vo fujavici niečo mihlo.

Sofia zrazu pridala a prefrčala semafor na červenú.

Zrýchlenie ma vtlačilo do sedadla. Ani som sa nestihla nazdať a pred nami sa vynorilo tmavé auto idúce príliš pomaly.

Sofia dupla na brzdu a ja som začula ako Maťa, sediaca vzadu za vodičom narazila rukami do sedadla pred sebou.

Jej výkrik však len zosilnel, keď sme dostali hodiny.

Strašne som stŕpla hrôzou, no najhoršie ešte len nasledovalo.

Sila šmyku ma pritisla k dverám a taška, ktorú Maťa držala v rukách ma udrela do tváre a odstredivá sila ju tlačila na mňa.

V tej rýchlosti som nevnímala nič len rozmazané svetlá, k smrti vydesený krik kamarátiek a trúbenie rozbehnutého kamióna.

Nasledoval najhlasnejší zvuk aký som v živote počula, strach zvierajúci hrdlo nahradila bezmocnosť a bolesť prichádzajúca zo všetkých strán.

Musí to byť len sen...

Prosím nech sa prebudím.

Musím...

Proti búrke-5.kapitola

Najprv som si myslela, že sa mi to len sníva.

Keď som sa však postavila na nohy a zatočila sa mi hlava tak, že som spadla späť do toho príliš mäkkého gauča, uvedomila som si, že sen sa končí prebudením, nie opicou.

Nie takouto opicou...

S vypätím najväčších síl som sa prinútila zaloviť vo vačku a vybrať z neho mobil. Radosť mi spôsobovalo už len vedomie, že sa tam skutočne nachádza.

Rozmazane som sa snažila zaostriť na malinké číselká označujúce hodiny.

Fajne, pol jedenástej preč a my sme v kýbli plnom... nie, rozčuľovanie mi nepomôže vyriešiť túto situáciu.

Poobzerala som sa po útulnej presvetlenej, no riadne rozhádzanej obývačke, keď môj pohľad zastal na malom stolíku. Zamračila som sa a privoňala som si k zvláštnej váze.

Vôňa, alebo skôr smrad trávy mi takmer doslovne povedané vylepil facku.

„Sofia!“ tentokrát som ju ohlásila o niečo agresívnejšie a pofŕkala som jej tvár mokrým pohárom od Spritu.

„Horí?“ zahundrala, chytila sa s bolestivým výrazom na tvári za uši a pomaly sa preberala.

Zrazu som si uvedomila niečo, čo mi dnes ešte nestihlo dojsť.

Hlasné zívanie, zamľaskanie a zozadu gauča sa zdvíhal vysoký čiernovlasý chalan.

„Dopekla!“ vyhŕkol, keď si nás všimol a odskočil od nás ďalej.

„Čo tu robíte?!“ nechápavo na nás čumel.

„Ber to s tej druhej stránky, máme spoločné ciele. Všetci chceme vedieť to isté,“ premerala som si ho kriticky.  Bol oblečený tak veľmi pohodlne a domácky, že nebyť jeho opuchnutých červených očí a dychu, ktorým by pokojne omráčil aj vycvičeného alkoholika, povedala by som, že sme ho práve vyrušili pri upratovaní.

„Alebo z tej tretej. S nikým so sa nevyspala,“ s dobrou náladou sa zapojila do rozhovoru Sofia.

Radšej som bola ticho a nepýtala som sa jej, či si robí srandu, alebo je len zvyknutá na takéto situácie.

„Srdiečko, nesiem kávičku! Počul som, že si už hore,“ doniesol sa k nám hlboký hlas z vedľajšej izby zarovno s omamnou vôňou kávy.

Obe sme zostali s otvorenými ústami stáť, keď sa v dverách zjavil snáď jediný človek, ktorého som si pamätala zo včerajška. Mal na sebe bielu košeľu, pásikavé trenky a ten hranatý dokonalý úsmev.

Sama pre seba som si povedala, že aspoň nemám taký zlý vkus, nech som na tom akokoľvek zle. 

Nebudem však žiť v omyle, ani zďaleka to nebola tá nebeská bytosť čo som videla včera.

I keď priznávam, že to bol on.

Čert to vem, hlavne, že priniesol kávu.

„Sofinká, dobre si sa mi vyspinkala?“ postavil sa pred nás a keď sme si obe vzali kávu, nahol sa k Sofii a dal jej pusu.

Nie že by to bol nepríjemný pocit, ale moje ego teraz dostalo facku.

Toho chlapa som predsa prvá zbalila ja! Nahnevane som si pomyslela s urazenosťou štvorročného dieťaťa, ktorému vzali obľúbeného macka.

Sofia tam najprv len prekvapene stála, potom ho jemne odtlačila od seba, pozrela sa na mňa nechápavo a prehrabla si vlasy. Vtom však podvedome zamrzla a trocha sa začala ošívať.

Hneď mi došlo, že jej docvaklo, zatiaľ čo ja hlbšiu tmu už vidieť za života nebudem.

„Počúúvam,“ potiahla som.

„A čo také?“

„Sofi, poznáme sa dlhšie ako naši rodičia, hovor,“ rukou som naznačila tomu štýlovému chalanovi bez nohavíc, aby sa zdržal komentára a čakala som čo z nej vyjde.

Ona však miesto odpovede len mávla rukou.

„Spali sme spolu?“ spýtala sa ho s nevinným pohľadom.

Bez slov s úsmevom prikývol a chcel jej dať ďalšiu pusu, keď ho zastavila.

„Traja?“ ukázala na mňa a mne zrazu zostalo zvláštne nevoľno.

On sa však len usmial a žmurkol na mňa.

„A čo ja?“ z nádejou v hlase sa spýtal ten prebudený chalan v teplákoch.

„Neboj sa, nespravil by som nič, čo by sa ti nepáčilo,“ povedal mi ten košielkáč a ja som na neho omylom vypľula minerálku, ktorú som po litroch do seba liala. 

Jediným zadosťučinením mi bolo, že som ho trafila.

„Ale nie, robím si srandu, nemám šajnu kde si bola, ale Sofia jednoducho o šiestej ráno vstala, prešla do obývačky a ľahla si pri teba,“ mykol plecami.

„Vidíš, jaká som ja kamoška!“ zasmiala sa a povzbudzujúco ma buchla po chrbte, „sme pohodičke, všetky tri.“

„Tri?!“ obe sme si vymenili vystrašené pohľady.

„Kde je Maťa?“ zisťovala Sofia zatiaľ čo ja som sa hodila po svojej taške, ktorú som zahliadla pri kresle.

Úžasné, mobil má u mňa.

„Kto?“ nechápavo krútili hlavami.

„Taká hnedovláska, asi takto vysoká, veliké zelené oči, úzke pery, priblblý výraz, v podguráženom stave veľmi nadšená pre akékoľvek drísty...“

„Aha, ona sa volá Maťa?“ prehovoril zrazu náš teplákový chlapec a s výrazom najvyššej blaženosti si potiahol z bonga.

„Fuj...“ Sofia si zakryla nos.

„Načo tá pretvárka? Včera si ťahala jak divá. Myslel som, že mesiac nebudem mať čo jesť, keď ste vy dve došli,“ povedal a neprirodzene ho hegalo od smiechu.

„Chápete, ako no money baby!“ zakrofkal.

„Čo vieš o Mati?“ prišla som k nemu a vzala som mu vázu z ruky, načo mi venoval dlhý, zamyslený,no veľmi nesúhlasný výraz tváre.

„Zakrič!“ povedal mi.

„Prestaň, vážne to potrebujem vedieť,“ začínala mi dochádzať trpezlivosť.

„Zakrič!“ trval si na svojom.

„Ak ti tu zaspievam serenádu, pomôže to?!“ pridala sa ku mne Sofia.

„Možno, ale pochybujem, že sa to bude dakomu páčiť,“ rozhodne pokrútil hlavou.

„Ja mu asi strelím,“ Sofia sa od hnevu začala triasť.

„Ale láska, snáď by si nebola násilná!“ neveriacky k nej prehovoril ten v košieľke.

„Ona nie, ale ja áno, tak bude to?!“ stíšila som dramaticky hlas a obzrela som sa po izbe.

„Hľadáš ju v kúte?“ spýtal sa ma a začal sa skutočne nahlas smiať.

„Nie, hľadám basebalku...no hovor! Lebo... lebo...“

„No lebo čo nerváčik?“ doberal si ma.

„Lebo sa stane niečo, čo by si nerád videl,“ uškrnula som sa,, otvorila som okno a okrem toho že som zistila, že sme na 10 poschodí som z neho vyklonila ruku.

„Lebo bude bác...tak bude, alebo nie?“

„Martináááá!“ z ničoho nič hlasno zakričal s očami upretými na vázu visiacou v nezávratnej výške svojho blížiaceho sa  konca. 

Tak veľmi ma prekvapilo, keď začal kričať, že som ju skoro pustila.

To by mi asi neodpustil...

Zarazu sa otvorili dvoje dvere.

Jedny, ktoré som si predtým nevšimla. Za nimi bola priestranná miestnosť podobajúca sa na druhú obývačku so sedacou súpravou a posteľou. Druhé dvere boli vchodové a v nich...Matinina hlava.

Okolo seba mala posteľnú plachtu ktorú si nad prsiami pridŕžala a s vlasmi ako Einstein na nás nechápavo pozerala.

„Tak som sa lakla, čo na mňa kričíte?“ nechápavo zaklipkala zaspatými očami a mľaskla.

„Maťa!“ od radosti som sa k nej rozbehla a objala som ju.

Po chvíli som si však uvedomila, že nás pozoruje aspoň 7 párov očí.

Teda uvedomila som si to, až keď Maťa prehovorila.

„Kto sú tí ľudia?“

Vtedy som ju pustila a otočila som sa do izby, ktorá sa zázračne naplnila.

„Aj ja som Maťa, myslela som si, že to na mňa kričíte," mykla plecami červenovláska a prešla cez izbu do ďalšej.

„Myslím, že by sme mohli í....Sebastian! Konečne niekto aspoň z polovice známy!“ trocha mi odľahlo a aj keď sa mi to ťažko priznáva, bola som rada, že ho vidím.

Neznámi ľudia v izbe sa medzi sebou začali rozprávať, niektorí odišli do kuchyne a rozprávali o raňajkách.

Keď sa Maťa otočila na Sebastiana s otvorenými ústami, on len mávol rukou a povedal : „To sa tu stále stáva...nikdy nevieš čo prinesie ráno...našťastie nie často niečo odnesie.“

Dopovedal vetu a náramne sa začal na svojom vtipe smiať.

Sebastiana by človek spoznal aj v dave rovnako-vyzerajúcich ako on. Stačí aby otvoril ústa.

„Mali by sme ísť,“ povedala na moje počudovanie Sofia.

„Niečo vravíš...Maťka, prosím obleč sa...“ 

Asi aj bolo fajn, že v tej miestnosti nemali zrkadlo. Bol by krutý úder pod pás vidieť sa.

„Vezmem vás k autu?“ ponúkol sa Sebastian práve si prevliekajúci cez hlavu tričko.

„Auto,“ zopakovala  po ňom Sofia akoby len tak mimochodom a pokyvkávala pri tom hlavou čumiac niekde do zeme.

„Pome...“ zavelila som, no zasekla som sa, keď som zistila, že tie dvere, ktoré som považovala za vchodové boli len ďalšia izba.

„Dáš si?“ spýtala sa ma dievčina s ryšavými vlasmi a ponúkala mi chipsy.

„Dnes asi nič... možno sprchu ale už chcem byť radšej doma...“ zamračila som sa na voňajúci sáčik čipsov, no môj žalúdok mi hneď pripomenul nepríjemnou tupou bolesťou, že jedenie nie je najlepší nápad.

„Čo si taká suchá? Načo sa ponáhľať, veď máme časúúú!“ Maťa pretancovala pri mne a s otočkou sa hodila do prázdneho kresla na moju kabelku.

„Nie, ideme! Sebastian?“ pozrela som sa na neho s otázkou v očiach.

„Jasné dámy, kontakty na vás všetky už dávno mám, môžeme ísť kam len chcete,“ sebavedome pohodil hlavou a zmizol v úzkej chodbe.

Na tie kontakty som sa radšej ani nepýtala, na dnes mi celkom stačilo.

„Kráska?“ ohlásil Sofiu ten košielkový trenkáč a hodil na ňu zronený pohľad.

„Neodchádzaj mi!“

„Ah drahý, čím dlhšie budeme od seba, tým nás to viac bude baviť, keď sa stretneme znova!“ vyčarovala obrovský úsmev.

„Vážne?“ prihlúplo sa na ňu zapozeral. Jedine že by sa tak prihlúplo pozeral stále...

„Ale samozrejme!“ dala mu pusu na líce a poskočila si aby nás dobehla.

„To asi nebude na dlho čo?“ Maťa, ktorú som ťahala za ruku vystrčila prsť a pokrútila nám Sofii pred tvárou.

„Ale prosím ťa, také veci si kamarátky nerobia,“ sprisahanecky na mňa žmurkla.

„Už si to spravila!“ povedala som dotknuto.

„Dohodneme sa na tom, že sa to nepočíta, nech mam zas čistý štít a môžem s tebou vymetať bary, dobre?“ hodila na mňa nevinný pohľad modrých očí orámovaných roztečenou špirálou.

Vyzerala tak dojemne, že by sa na ňu nedokázal nikto hnevať.

Ani keby vám zabila psa.

„Inak som schopná šoférovať?“ spýtala sa sama seba po chvíli.

„Budeš musieť...ideme ešte na obed dakam....“ nadšene poskakovala Maťa.

„Jedlo,“ tvár mi bolestne pokrútilo.

„Neboj, zoženieme vývarík a bude ti hej!“ navrhla Maťa okamžite za oduševneného Sofiinho prikyvovania a ja som sa nestačila čudovať, kde zrazu nabrala toľko energie.

Proti búrke-4.kapitola

Ku klubu viedla dlhá cesta.

Vonku bolo tak zima, že by vytriezvel snáď aj človek čo by bol v najhlbšom stave otravy alkoholu.

Chvíľami som mala pocit, že sa k tomu klubu ani nedostaneme alebo že sme dokonca zablúdili. 

A nebola som sama. Sofia si frflala pod nosom celú cestu, na čom sme sa s Maťou dobre bavili.

Pri tej nekonečnej ceste som si uvedomila, že tých chalanov skutočne nepoznáme a mohli by nás kľudne niekam zatvoriť alebo boh vie čo s nami spraviť. 

Vedeli, že nie sme s Bratislavy a že sa tu absolútne nevyznáme. No radšej som verila v ich dobrú náladu a vyhliadky krásne vyhriateho klubu ako svojej bujnej predstavivosti.

Keď už mi dochádzali sily a rozmýšľala som, že to hodím dakde na roh ulice a poobzerám sa po dákej schopnej kartónovej škatuli. 

Zrazu sme sa dostali na pešiu zónu a zbadali neónovo vysvietený nápis.

„Áno!“ nadšene skríkla Maťa a zrýchlia tempo.

Hneď na prvý pohľad sme spoznali, že to je presne ten klub, ktorý hľadáme, pretože pred ním stála pekná hŕstka ľudí. 

Sebastian nám celú cestu o ňom rozprával. Podľa počtu použitých superlatív lepšie miesto na svete by som asi nenašla. 

Miestami som mala pocit, že je to rozprávková zasnúbená zem. Niektoré opisy boli také absurdné, že sa mi z nich točila hlava.

Úplne stačilo prikyvovať a usmievať sa. Jak väčšinou.

„Asi si tu chvíľu postojíme, čo?“ zroneným hlasom sa spýtala Sofia.

„Ale dámy, dámy! Vy netušíte s kým máte dočinenia!“ naoko urazene zvolal Sebastián.

„Takých už bolo...“ zamrmlala som.

„Náodou  nei je móc zmrzno,“ po prvý krát prehovoril Sebastianov opitý kamarát, tuším mi vraveli, že sa volá Tomáš.

Viditeľne aj jeho to čerstvo vonku prebralo.

Sebastian pokračoval akoby nič nepočul. Možno naozaj nič nepočul.

„Ták, Nikolás!“ zakričal a zakýval na skutočne veľkého chlapa pred vstupom.

Ten dvihol hlavu našim smerom a potom ju zas sklonil pokýval ňou.

„Nevyzerá zrovna najnadšenejšie,“ šepla som Mati, ktorá pokývala hlavou.

Avšak aj napriek zjavnej nie najlepšej SBS-károvej nálade sa Sebastian k nemu predral cez čakajúci nesúhlasne sa mračiaci dav.

Cestou nezabudol chytiť Maťu za ruku a ťahať ju so sebou k dverám.

„Zas s ďalšou?“ počula som od toho holohlavca, keď som sa predrala za nimi.

„Haha, ty vtipálek! Ale mohol by si byť nabudúce trocha taktnejší,“ povedal Sebastian akoby len medzi rečou.

„ Braček, veď vieš že ja ti chcem len dobre...z prechlastania neumreš ale sú tu i iné veci,“ premeral si nechápavo sa usmievajúcu Maťu.

„Vedel som, že ma pochopíš! Tak ehm...1, 2,3, 4...“ počítal, kým nenarazil na mňa a na chvíľu sa zamyslel.

„Päť lístočkov poprosím,“ rozhodol napokon pod neúprosným nátlakom Matinho pohľadu.

Tak predsa len ma asi počul...

„Na, a dávaj si pozor,“ vzdychol si Nikolas a podal mu červené lístky.

„To je tvoj skutočný brat?“ nedalo po chvíli Mati.

„Ako sa to vezme...nie tak úplne pokrvný, ale je. Sme ako vlastný, veľmi sa o mňa stará,“ s úsmevom rozprával Mati, ktorá očividne hltala každé jeho slovo.

Prechádzali sme po chodbe ladenej do fialových odtieňov, ktoré vrhali malé bodové svetlá na strope.

Čím sme boli ďalej, tým tam viac zanikal Sebastianov hlas, zvyšovala sa hudba a bolo stále teplejšie.

Posledný bod ma potešil najviac, aj keď ani ten prvý nemal najnižšiu váhu na mojom šťastnom pocite.

Keď sme podali lístky ďalšiemu kontrolujúcemu SBS-karovi a vstúpili cez dvojkrídlové dvere do veľkej miestnosti, ktorú by som prirovnala k polovici telocvični, nadobro som sa rozlúčila s akýmkoľvek rozhovorom.

Hlasná hudba, more svetiel a vysmiaty tancujúci ľudia.

„Som doma!“ vykríkla Sofia a vyzliekajúc si kabát pretancovala až k baru pričom stihla hodiť okúzľujúci úsmev na všetky strany. Musela som sa smiať.

S ťažkosťami som sa predrala cez parket za ňou a nemohla som si nevšimnúť, že sa Tomáš za mnou vybral tiež. Snáď nebudem mať celovečerný prívesok.

„Teda proti príveskom nič, ale na baby sitting zrovna náladu nemám,“ povedala som Sofii nenápadne ukazujúc na neho.

Vo svojom tvrdení som sa len utvrdila, keď k nám podišiel a zostal ticho nevediac čo povedať.

Tak len kývol plecami a posunul sa k baru, kde si okamžite objednal Vodku.

„Maťa?“ spýtala sa Sofia, no skôr som jej otázku vyčítala z pier ako z hlasu.

Obzrela som sa okolo seba a našla som ju vášnivo tancovať v dave ľudí.

Sofii som len nesúhlasne odkývala.

Tá nestrácala čas a do ruky mi vložila drink.

Vďačne som sa na ňu pozrela a odchlipla si z ovocne voňajúceho nápoja.

Nikdy som nepila taký dobrý a pritom taký silný drink. 

Radšej som sa ani nepýtala koľko stál, no v tom momente som prehodnotila som vzťah k alkoholu, ktorý som doteraz vypila.

Potom som však zvážila, že Vianoce nie sú každý deň a povedala som si, že aspoň si takéto občasné momenty lepšie vychutnám.

Sofia nelenila a stiahla ma na parket. Bolo tam priveľa ľudí a príliš hlasná hudba aby som registrovala všetkých navôkol.

Moja spoločníčka znova zmizla dakde pri bare s vysokým blonďákom a ja som zostala bez výčitiek sama tancovať na parkete.

Ten okamih si pamätám dodnes.

Hudba sa stlmila.

Čas sa spomalil. Zrazu tam boli len samé tmavé postavy a medzi nimi on.

Nie veľmi nízky ani vysoký. Nie najkrajší, no s tým najhypnotyzujúcejším pohľadom.

Nie práve čerstvo oholený, no nesmierne sympatický so súmernými perami.

V ústach cigareta, v ruke pohár.

Uprene sa na mňa pozeral a ja som mala pocit, že keď z neho spustím oči, už ho tam nenájdem a tá chvíľa navždy zmizne.

No i tak som sa odvrátila.

Keď som sa na to miesto pozrela znova už tam nebol.

No nič, na osud neverím, na percento alkoholu v krvi a výpary z boh vie čoho navôkol skôr.

Vtedy ma však niekto chytil za ruku a otočil k sebe.

Bol to on.

Tancovali sme bez slov v rytme latinsko-americkej hudby.

Nemyslela som si, že niekedy od venčeka budem tancovať na latino s chlapom, pretože mi to prišiel dosť teplý tanec, no bol to jeden z najlepších zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Blízkosť rozhorúčeného tela, vôňa pánskeho dezodorantu a rytmus vracajúci chuť do života a vášeň do žíl.

Na chvíľu ma premkli výčitky.

Nestarala som sa o nikoho len o seba a kašlala som na to, kde sa moje nezodpovedné kamarátky nachádzajú.

Ale čo ak ja som nezodpovednejšia? Na odpovedi nezáleží, dnes je deň kedy netreba myslieť. 

Tak to povedala Sofia. Nikdy som si jej slová radšej nebrala moc k srdcu, no vtedy mi veľmi pomohli aby som sa cítila spokojnejšie.

Nespočítam koľko som toho pila a preboha už duplom nie čo som pila.

Posledná moja spomienka je zniekadiaľ na stole.

Tancovala som so Sofiou na “I love rock´n´roll“ a myslím že dokonca kričali naše mená.

Potom len šmuhy, nejasné záblesky.

Neskôr len tma.

A bolesť hlavy.

To už je ráno...

Zlá chuť v ústach.

Treštenie.

Zvončeky.

Drsný povrch.

Tlak na nohe.

Tikanie hodín.

Bolesť chrbta od neprirodzenej polohy, v ktorej som bola vykrútená.

Voňavka. Príliš silná, bijúca no nosa.

Vysoký strop, biely luster.

„Sofi?!“ zrazu som precitla a impulzívne som sa posadila.

„Preboha potichšie...“ zahundral pri mne hlas a tlak na nohe povolil.

Sofia, ležiaca na hnedom gauči vedľa mňa sa pomrvila, zamračila a znova zaspávala.

„Sofia, vstávaj! Prúser!“ trocha som zvýšila hlas a potriasla som s ňou.

Toto nevyzerá dobre...