Proti búrke-12.kapitola

Niekedy vás postretnú tie najneočakávanejšie veci a máte viac šťastia ako rozumu.
Sediac v tej malebnej kaviarni s najusmievavejším čašníkom akého som kedy v živote stretla, som si uvedomila, že na tom mieste nebudem nikdy môcť zostať naveky a tváriť sa, že som tam prirástla.
Dali sme sa do reči.
Nie že by sme sa mali veľmi o čom rozprávať, keďže sa jeho angličtina  podobala jazyku nórov snažiacich sa zo seba dostať niečo po maďarsky. Avšak tak ako sa vraví, že slovák sa dohovorí všade, či už rukami a nohami, celkom sme si rozumeli. Aspoň tie základné veci.
„Kde si v noci?" spýtal sa ma a až v tedy som si uvedomila, ako je veľmi absurdné, že som sa nad touto otázkou ešte nezamýšľala.
Rozhodla som sa, že miesto odpovede, si len nevine odchlipnem z kávy a zatiaľ si rozmyslím, čo mu odpoviem. Celkom ma prekvapilo, že som ho za taký krátky čas celé stiahla a poťahovanie prázdnej slamky mi prišlo dosť nezmyselné aj na mňa.
Zamyslene som sa pozrela na jeho príliš uprený pohľad.
Nie vďaka, na dlhší čas nechcem chlapov ani vidieť.
„Minimálne v bare," poďakovala som za kávu a vyhodila som si tašku na plece.
„Málo drog, veľa života! Prídi na kávu!" zakričal na mňa keď som otvárala dvere. Asi to tu majú ako pozdrav.
Určite však mal najbelšíe zuby aké som kedy videla. Ak tu zostanem dlhšie, musím sa ho na ne spýtať.
Vykročila som na ulicu a chvíľu som sa tackala s cestovnou taškou rozmýšlajúc čo spraviť ďalej.  Kam ísť. V ústach mi vyprahlo a nepríjemne sa mi zatočila hlava. Nie, už zas...

Nahrabala som vo vrecku tabletky a zamračila som sa na ne.
Musí existovať aj iné riešenie, inak ma to zruinuje.
S veľkým zaprením som ich vložila späť do vrecka kabáta a so zaťatými zubami som kráčala ďalej. Snažila som sa myslieť na čokoľvek iné, no taška mi bola stále ťažšia a ťažšia. Nohy pomalšie. Každý nádych potreboval sústredenie.

Neprešla ani pol hodina a abstinenčné príznaky nemilosrdne udreli a kopali ma aj keď som sa už zvíjala na zemi.

Prešla som cez cestu k fontáne a sadla som si na jej mramorový okraj. Niekedy sa čudujem, že mi ešte stále zostala štipka zdravého rozumu a dôstojnosti. Možno to bolo pokrokom v medicíne a nie najlacnejších liekov, ktorých som mala plný kufor.
Videla som veľa filmov o závislých ľuďoch. Čítala som veľa kníh.

Až keď som sedela tu, na slnkom zaliatom parčíku v strede ktorého bola mohutná fontána, začala som rozmýšľať aké by to bolo. Mať znova normálny život.

Bolo to po prvý krát po veľmi dlhej dobe čo ma nečakane prepadla táto myšlienka.
Bol to prvý krok k ceste za slobodou.

„No pred tebou neutečiem,“ povedala som drobným tabletkám v ruke a rýchlo som si ich hodila do úst. Do uši som si dala sluchatka a ľahla som si.

Nebolo až tak teplo, no bolo neuveriteľne príjemne.
Zvuk žblnkajúcej vody v pozadí a pokojná hudba ma opantávali.
Zrazu ma prestala bolieť hlava. Znova som padala.

Až kým som sa neocitla skutočne na zemi.

„Došlaka,“ zahundrala som, keď som si uvedomila, že je tma.

Rozhodne mi nebolo príjemne a vonkoncom nie teplo. Už som sa cítila aj lepšie.

A to som mala opicu včera.

Zabočila som za roh a moju pozornosť hneď upútala veľká budova.

Autobusová stanica.

Nad hlavou mi zahrmelo a zdvihol sa vietor.

Pobehla som si, aby som sa tam dostala čo najskôr.

Obrovské hodiny ukazovali niečo okolo pol desiatej. To som si to potiahla.

No i napriek pokročilej hodine sa tam nachádzalo množstvo ľudí.
Plechový hlas z reproduktora takmer každú druhú minútu oznamoval nejaký príchod, zdržanie, či odchod autobusu.

Začala som naberať dojem, že sa nachádzam v nejakej svetovej metropole.
Stále som nemala šajnu ani len ako sa volá toto zvláštne mesto, nemala som ani internet a vlastne ani chuť to zisťovať.

Čo by sa tým zmenilo? Národné pamiatky a zábavné atrakcie nemám momentálne chuť ničiť.

Skôr by som dačo zjedla.

Takmer som zabudla prečo som sa terigala na autobusovú stanicu, keď som pred sebou zahliadla celú stenu tvorenú zo skriniek. Na výber bolo množstvo veľkostí.

Kritickým pohľadom som si premerala tašku a zhodnotila, že  bez väčších problémov ju napchám do strednej skrinky.
Položila som ju na zem a zatiaľ čo som sa v nej hrabala, som nenápadne pozorovala ako si starší pán ukladá do jednej skrinky kufor.

Načo čítať návod, keď mám jeho vizuálnu podobu pred sebou.
Asi si všimol, že ho pozorujem, lebo sa na mňa veľmi nepekne zamračil, tak som na neho vystrúhala nevinný hollywoodsky úsmev.

Vybrala som si peňaženku s pár eurami a jednu fľaštičku liekov.

Prehrabla som si vlasy a rozmýšľala, čo ešte treba.

Okrem ponožiek, spodného prádla, jedných nohavíc a pár tričiek by však celá moja taška bola na nič.

„Nobody´s perfect,“ pokrčila som plecia a dvojeurovkou som uzamkla skrinku, dúfajúc že mi z nej nič nezmizne.

Otočila som sa na päte a zažmurkala do svetiel na sklenenom strope vysokej auly. Nad vchodom boli veľké hodiny ako aj zvonka a pod nimy odchody mhd-čky.

Prvá išla o minútu, tak som sa rozbehla k dverám snažiac sa nešmyknúť na podlahe pripomínajúcej zrkadlo. Odkedy som vstúpila do budovy, okolo mňa prešli tri upratovačky.

Cudzincovi by sa zdalo, že špeciálne jednotky tajnej polície sa zhodli na spoločnom maskovaní.

Keď som sa dostala von, električka už varovne zvonila, oznamujúc nasledovné zatváranie dverí.

Dakedy sa cítim ako vo filme, keď naskočím do pohýnajúceho sa vozňa a dvere sa len pár milimetrov za mojim chrbtom s rachotom uzavrú.

Ako aj v Nitre, i tu na mňa polovica vagóna začudovane zazerala, ako na vystavený exemplár v zoo.
Čo už, my hrdinovia zatvárajúcich sa dvier to občas máme ťažké.

V električke som si vytipovala jedno sporo odeté dievča  na vysokých podpätkoch, z ktorého to až kričalo že sa chystá do klubu alebo k svojmu milencovi.

Neviem síce čim by ho mohla prekvapiť, keď už všetky svoje prednosti odhalila, tak som dúfala v prvú možnosť.

„Ahoj,“ prihovorila som sa jej a sadla som si oproti na prázdne miesto. Keď sa na mňa bez odpovede naďalej len skúmavo mračila, rozhodla som sa pre monológ, dúfajúc, že skôr než stihne dakde vystúpiť sa dopracujem k odpovedi.

„Viem o jednom dobrom. Hlavne, keď sa chceš odreagovať...ak vieš čo tým myslím,“ prižmúrila oči a nevedome sa venovala obhrýzaniu gélového nechta.

„Nič by sa mi nehodilo viac,“ zahrala som formu, že "viem čo tým myslím".

„Tak potom môžeš ísť so mnou. Ty nie si z tadeto. Čo robíš v tejto časti mesta? V noci to tu býva veľmi rušné,“ zamyslene sa pozrela von oknom.

Skutočne. Ani som si neuvedomila, kedy sa stihla električka vyprázdniť. Už sme v nej sedeli len my dve.

„Nič nehľadám, len sa nechávam unášať,“ dúfala som, že to neznelo príliš zúfalo.

„Ak hľadáš zmysel života, rozhodne si na zlej ceste,“ trocha strašidelne sa zazubila na kostol osvetlený bodovými svetlami a impulzívne vyskočila zo sedadla.

Nemôžem povedať, že ma nezaskočilo, keď sa vrhla k bezpečnostnej brzde a tak silno za ňu zatiahla ažna nej zostala  visieť.

Hlavou napred som to napikovala do sedačky pred sebou.

„Vystupujeme, od zastávky je to ďaleko,“ povedala flegmaticky, potiahla červenú páčku na dverách a elegantne z nich vystúpila.

O mne sa to ani z ďaleka povedať nedá, keďže ma ešte celkom motalo z toho prudkého zabrzdenia.

Trocha som si pobehla, keď som zreteľne za sebou začula nadávajúceho strojvodcu.
Nemyslela som si, že sa po mne nerozbehne, ale bolo to celkom milé zistenie.

Nie, že by som to nečakala, ale keď sa tá moja diva za skutočne prvým rohom vrhla na prvého chlapa, ktorý tam stál, len som mávla rukou a prešla popri nich ďalej.

Kútikom očka som spozorovala, že má celkom dobrý vkus.

V strede slabo osvetlenej ulice sa začali zbiehať mladí ľudia. Vlastne boli všade.

Opretí o steny ošumelých domov, za kontajnermi, v tieni veľkých stromov, ktorých konáre narúšali bezchybný chodník. Len fajčili a premeriavali si ma pohľadmi.

Niekto do mňa jemne narazil.

Hneď som sa otočila, že mu vynadám, no tak veľmi sa ospravedlňoval cúvajúc odo mňa, až ma nepustil k slovu.

Ruky som si dala späť do vačkov, keď som zistila že mi niečo chýba.

Obomkla ma panika, keď som si uvedomila, že moje vrecko je prázdne.
Peňaženku som prezieravo odnepamäti nosila vo vnútri kabáta, tak sa jej nič nestalo. No čo bolo možno aj horšie, zmizli mi tabletky.

Tu išlo o viac ako len o hlúpeho zlodeja, nemohla som si dovoliť prísť o takmer plnú umelohmotnú fľaštičku.

Ak sa rozbehnem, všimne si to a utečie mi. Tak som len pomaly vytiahla ruky z vreciek a vykračovala som si. Sledovala som ho kútikom oka. Zabočil do úzkej uličky medzi domami.

Boli tam vyhodené krabice a kusy nábytku.

Vzala som nohu zo stola, ktorá si to priam pýtala a skryla som ju za rozopnutý kabát.
Nevedela som čo sa chystám spraviť, konala som úplne podvedome.

Ako keď si každé ráno robíte kakao, jedného dňa však dostanete chuť na čisté mlieko a zatiaľ čo sa vám v mikrovlnke ohrieva, otvoríte kredenc kde je okrem iného aj pixla s kakaovým práškom, keď zrazu precitnete a rozmýšľate prečo ste to spravili.

Bolo to rovnaké až na rozdiel, že ja som nerozmýšľala. Načo aj.

Ten človek ma ohrozuje, musím sa brániť.

Videla som jeho obrysy. Zastavil. Nad niečim bol zhrbený a hundral si.

Pevnejšie som stisla nohu od stola nenávratne sa približujúc k momentu, keď budem mať tabletky opäť vo svojich rukách.
Srdce mi bilo ako splašené, no zvláštnym spôsobom ma to ukľudňovalo.
Ani som nežmurkla.
Keď som sa priblížila najbližšie, ani som nedýchala uvedomujúc si čo sa chystám spraviť.
Zrazu sa však pred ním zjavila druhá osoba.

„Tony! Zas robíš problémy?“ zvolala a ani nie tak podľa hlasu, no podľa vyčesaných vlasov by som aj o pár rokov vedela presne o koho sa jedná.

„Čo je teba do toho,“ zahundral, „toto sú iné vecičky.“

Keď som videla ako moju priesvitnú krabičku držal troma prstami a otáčal ju do svetla lampy, jednoducho som vyskočila a vytrhla som mu ju.

„Máš s tým problém?“ prižmúrila som oči a nahla som hlavu doľava, nepúšťajúc drevo z ruky.

Chalan roztržito behal pohľadom zo mňa na môj majetok a vyčesanú Divu z električky.
Nespravil však ani jeden pohyb aby sa mi pokúsil zobrať späť fľašku.
Pokrčila som plecia a čo najskôr som sa chcela dostať späť na rušnú ulicu.

Nie preto, že by som mala strach.
Skôr som sa obávala, že by som o tabletky opäť prišla.
Možno to znie choro. V tej chvíli mi nič nepripadalo dôležitejšie.

Takmer som vybehla na cestu, ako som sa ponáhľala.
Hneď ako som sa dostala do svetla lámp som spomalila.
Lepšie je nenápadne si vykračovať ku klubu, než tam vletieť ako veľká voda.

Jeden fajčiaci chalan, opierajúci sa o zelené nízke auto upriamil moju pozornosť.

Nevyzeral že by sa bavil ako ostatní pri ňom. Prázdnym pohľadom hľadel pred seba a fajčil, akoby ho už nič lepšie nečakalo.

Chcela som vedieť aké značky cigariet tu majú tak som zažmúrila na jeho krabičku, keď ku mne vystrel ruku a ponúkol ma.

Až potom som si uvedomila, že som na chudáka asi hľadela ako hladný na chleba.

Prikývla som a načahovala som sa, keď ma znova niekto sotil, ale pre zmenu ma rovno ťahal po chodníku nečakanou silou a rýchlosťou.

„Nechaj tých úbožiakov, ty máš na viac,“ zaznel hlas Divy.
Kto vie ako to myslela.
Nato ako sa začíname až nepríjemne často vidieť sa ešte čudujem, že neviem jej meno.

Žeby som jej bola na prvý pohľad sympatická sa rozhodne povedať nedá, keďže pokrčila pri pohľade na mňa nos skôr ako som si k nej stihla v tom vagóne prisadnúť.

Kývnutie na očividne známeho sbs-kára sprevádzalo cmuknutie úst a takmer okamžite som sa ocitla v hlasnom kotli plnej diskotéky.

Nestihla som sa ani poobzerať a už ma ťahala hore schodmi ku kovovému balkónu.

Človek by povedal, že dym stúpa k stropu, no tu sa to držalo akoby to bola povinná výbava.

Ostrá vôňa mi udrela do nosa.

Niekto na Divu z veľkého semišového kresla zakričal. Ona sa mu hodila okolo krku a začali spolu veľmi rýchlo rapkať v cudzom jazyku.
Ja som zatiaľ stála pri schodoch na tomto nezvyčajnom mieste a rozmýšľala som, čo spraviť aby som aspoň čiastočne zapadla medzi návštevníkov diskotéky.
Zatiaľ som to riešila tým, že som sa snažila splynúť s prostredím. Hlavne, keď si ma Diva a chalan, ktorému bola zavesená na krku premeriavali.

Keď pôjdem niekam nabudúce, tak to bude anglicky hovoriaca krajina. Tam aspoň viem kedy ma ohovárajú.