Proti búrke-11.kapitola

Vlak sa takmer nehlučne rútil do neznáma.

Míňal vysoké hory, husté lesy i občasné jazerá vynárajúce sa za dlhými lúkami, či príbytkami obyvateľov.

Sýtočervené sedačky ťahali oči a ťažká vôňa pánskej voňavky ma opantávala.

Nebolo by to po prvý krát, čo som cez tú noc precitla.

Na povrch vyplávali pochybnosti, no pri ďalšej dávke adrenalínu, estrogénu a endorfínov sa načisto rozplynuli. Tmavé oči, vlasy štekliace na tvári, na tele. Hlboké nádychy a prudké vzdychy.

Ak toto má byť cesta do pekla, tak ju využijem tak veľmi ako to len pôjde.

Nevedela som či lietam alebo padám.

Či sa prebúdzam alebo topím.

Až kým som sa niekde medzi menčestrovinou a hlbokou nocou stratila.

Niekde v hĺbke duši som očakávala ťažké ráno.
Možno aj výraz “ťažké ráno“ bol nedostačujúcim pomenovaním. Zaklipkala som očami a skrčila obočie, lebo som sa cítila ako na Titaniku s morskou chorobou. Prehrabla som si vlasy padajúce do tváre a opatrne som si sadla, aby som nepohnevala žalúdok ešte viac.

Spýtavo som sa pozrela na niekoho, kto pri mne fajčil cigaretu, pokojne odfukujúc dym do pootvoreného okna. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to čo sa mi prehráva stále v hlave nebol sen, ale spomienky.

Chlapec mi podar cigarety a zapaľovač.

Pochybovačne som sa na ne pozrela, no vzala som si jednu.

Držala som ju medzi ukazovákom a palcom. Snažila som sa ju zapáliť tak, že som s celej sily potiahla do seba. V tej chvíli sa však moje pľúca spriečili a kým som ja zabila aspoň desať minút kašľaním, môj spolucestujúci, sporo odetý len v pásikavých trenírkach ma ľutoval a snažil sa nesmiať.

Fakt mu to nešlo.

Moju oslintanú cigaretu odhodil a zapálil druhú. Podal mi ju, no ja som zhrozene odmietla.

Pokrútil hlavou s jemným úsmevom na perách, jemne potiahol do úst, hlasno sa nadýchol a vydýchol šedý dym. Viditeľne detektory dymu v kupé nefungovali.

Tak a tento deň môžem oficiálne zaznamenať ako deň, kedy som sa naučila fajčiť a do svojho prepchatého rebríčka slabých i silných závislostí na liekoch pridala kolónku nikotín.

Možno ma to malo trápiť. Nebola som sa seba hrdá, no nenadávala som si za to.
Nemala som žiadny názor. Od istého času som brala život taký aký je.

Pre mňa už neexistovalo šťastie, existovali len možnosti.

Tretiu cigaretu som si už celkom vychutnávala a aj účinok nikotínu rozbiehajúci moje srdce.

Keď na mne pristálo moje biele tielko, radšej som sa obliekla.
Neviem akú reakciu by mal revízor, keby ma videl nahú ležať s cigaretou v ruke.
Možno by moc nekričal, no nie som si istá či to nie je na mastný bločik.

Hodinky ukazovali niečo okolo piatej ráno.

Vďaka bohu, že verbálnu komunikáciu so mnou ten pasažier vzdal.  Ešte aj jeho meno som zabudla snáď do desiatich minút po tom ako ho vyslovil, tak načo sa namáhať.

Keď sme sa spolu vrátili k veciam do kupé, v ktorom sme pili, bolo pomerne čisté, čo ma šokovalo.

Rýchlo mi to však vysvetlili pohybom ruky znázorňujúcim peniaze.

Samozrejme, komu by sa chcela platiť pokuta.
Chvíľu som tam s nimi sedela, keď sa ozval reproduktor a chalani si začali sťahovať veci z poličiek.

Ten môj ma chytil za ruku a hodil na mňa psie oči. Pokrútila som hlavou, no to bol zlý ťah, lebo na mňa začal niečo rýchlo kecať.

Nešlo ho zastaviť, našťastie ho prerušil revizor, ktorý vstúpil do kupé so želaním príjemného rána.

Niečo aj mne povedal, tak som sa len usmiala a prikývla som, dúfajúc že to zaberie.

Overený recept očakávane zabral.

Na najbližšej stanici vlak zastavil a chalani mi oduševnene kývali a niečo rapotali v svojej rodnej pre moje uši tvrdej reči.

„Ich liebe dich!“ povedal mi a odmietal ma pustiť.

To poznám z dákej reklamy na programe RTL, keď sa mi tam občas podarilo kliknúť.

Miesto odpovede som ho náruživo pobozkala a keď uvolnil zovretie, tak som sa rozbehla preč.

Nečakala som že tak ľahko nájdem svoje miesto aj s kuframi. Polka vagónu už vystúpila a ostatní na mňa radšej len ticho hľadeli.

Po včerajšom výstupe sa im ani nečudujem.

Sladký kľud... byť diktátorom musí byť úžasné.

Siahla som do vačku a vytiahla som dobre známu fľaštičku s liekmi. Znova som si dva vysypala na ruku a pohodlne som sa usalašila na mieste s vyloženými nohami na kufri.

Predtým tvrdá sedačka bola zrazu poddajná, mäkká.

Zabárala som sa do nej hlbšie a hlbšie, až kým som s ňou úplne nesplynula.

Stala sa zo mňa sedačka. Ľudia okolo mňa prechádzali, sadali si na mňa, rozprávali sa, bavili sa alebo len zahĺbene pozerali von oknom.

Nevadilo mi to. Bolo to príjemné.

Nikto sa o mňa nestaral, nebola som hladná ani smädná.

Ticho som pozorovala ľudí a vstrebávala teplo, ktoré vytvárali, keď na mne sedeli.

Bolo to tak až kým ma nezačalo bolieť operadlo.

Neviditeľná ruka s ním kmásala a nechcela prestať.

„Au, au!“ ozvala som sa, keď som si uvedomila, že to je práve už spomínaný revízor.

Vozeň bol prázdny, bola som tam len ja a môj najhorší budík na svete.

Pozrela som sa cez okno a vydedukovala som, že sa nachádzam na konečnej, tak som sa zdvihla.

Chvíľu som mala pochyby či to sedačky dokážu, no stŕpnuté nohy mi dokázali, že som ešte stále tým nadšeným človekom, ktorý dokáže chodiť.

Vyplavená rapkaním revízora pomáhajúceho mi niesť kufor som vystúpila na šedých dlaždiciach vynovenej, ak nie rovno novej stanice.

Nech už hovoril čokoľvek, aspoň som sa prinútila na neho usmiať, keď som si od neho brala tašku.

Ako ku všetkým, aj k nemu som sa otočila chrbtom a vykročila som ku schodom.

Myslela som si, že ten vlak má konečnú vo voľakom veľkom meste, no stanica bola príliš malá a neprimerane pustá. Keď som sa však zviezla eskalátorom na nižšie poschodie, ocitla som sa na jednom z najrušnejších miest na akom som kedy bola.

Desiatky ľudí sa postrkovali, predierali cez zoskupené hlúčiky turistov, prekrikovali a snažili sa dostať k jednému z množstva východov na dlhej chodbe ústiacej k ďalším schodom, či nástupištiam.

Chvíľu som stála na mieste, no moje myšlienkové procesy prerušili ľudia tlačiaci sa vôkol mňa. To stále postrkovanie by rozhýbalo aj kameň.

Nechala som sa doslova vyniesť až von k veľkému schodisku.

Okamžite som zacítila čerstvý vzduch prenikajúci z povrchu.

Keď som nohami stúpila na precízne zapracované mačacie hlavy do chodníka, zalialo ma slnečné svetlo a takmer prešla električka.

S prižmúrenými očami som sa sústredene pozerala okolo seba a hľadala nejaký orientačný záchytný bod. Neviem čo som hľadala, no pohľad mi spadol na tmavohnedý nápis označujúci kaviareň.

„Káva,“ podvedome som sa usmiala a vybrala som sa tým smerom, čakajúc na troch prechodoch, ktoré mali nekonečnú červenú.

Po ceste som sa zamyslela, že fakt netuším ani len ako sa volá mesto, kde sa nachádzam.

Bolo tu krásne čisto, oveľa teplejšie ako v Nitre. Chodníky boli dláždené úhľadnými veľkými dlaždicami a niektoré bočné ulice okolo ktorých som prechádzala neboli pokryté asfaltom, ale plochými asymetrickými kameňmi usadenými pevne v zemi.

Staré udržiavané fasády domov, aleja stromov na ulici a fontána črtajúca sa v dialke len znásobovala moje sympatie k tomuto zvláštnemu miestu.

Keď som otvorila dvere do kaviarne, ozval sa plechový zvuk zvončeka a do nosa mi udrela silná vôňa praženej kávy, mala som pocit akoby sa zastavil čas.

Nábytok, staré obrazy, pomalá hudba speváka s hlbokým chrapľavým hlasom a tmavší čašník v snehobielej košeli a čiernej kravate ma v tom len utvrdzovali.

„Caffe Latte,“ kývla som rukou na čašníka, keď som si sadla na vysokú čiernu barovú stoličku.

„Cudzinka?“ spýtal sa ma anglicky, keď mi priniesol krásne ozdobenú kávu vo vysokom sklenenom pohári.
Jeho nezvyčajne milý úsmev, drzý pohľad a prívetivé správanie ma zaskočilo.
Snáď nepútam moc pozornosti. Dúfala som, že ten najošumelejší kabát, čo som práve mala na sebe mi pomôže nevytŕčať ani len z davu mužov po šesťdesiatke.
Iný kraj, iný mrav.
So sklopenými očami som prikývla a odpila som si z lahodného nápoja.