Proti búrke-9.kapitola

Čo spravíte keď sa rozhodnete skončiť život, no máte chuť všetko zmeniť, vrátiť sa do minulosti a začať žiť? Chytíte sa prvej príležitosti, ktorá ide okolo.

Každý, ktoo má aspoň štipku rozumu vie, že vydať sa vlakom na druhý koniec Európy s lístkom, na ktorý miniete tretinu úspor je šialenstvo.

Potrebovala som sa však čo najskôr dostať za hranice štátu, aby ma nemohol môj starý život dobehnúť a tak som sa v Bratislave nechala zviesť až k Hlavnej vlakovej stanici.

Keďže sa volá hlavná človek by očakával nejakú modernú budovu s lesklými kachličkami miesto príležiacich bezdomovcov bezradne sa opierajúcich o steny.

Prišla som k okienku, kde predávali lístky. Bolo modré a za nim sedela tetka po päťdesiatke,  ktorú by nikto nenazval sympatickou ani po troch poldecákoch domácej.

Vypýtala som si lístok do mesta, ktorého meno som nikdy nepočula, no na oznamovacej tabuli písali že odchádza o päť minút. Pre istotu som sa spýtala ktorým smerom ide, nech sa nevezem cez Košice dakam na Sibír. Tetula s trvalou v štýle portvišu mi odsekla niečo, čo som fakt nerozumela, ale vraj to ide cez Innsbruck,  takže som vydedukovala, že na Sibír zatiaľ môžem bezpečne zabudnúť.

Keď som si všimla že sa čas na veľkej tabuli stihol pohnúť o štyri minúty, silnejšie som uchopila kufor a rozbehla som sa na nástupište slalomom pomedzi ľudí, ktorí sa z neho akurát drali.

Asi dvoch som takmer zoťala, no úspešne som naskočila do pomalinky sa prebiehajúceho vlaku, cestou som vtlačila toho chlapa čo zbožňuje mávať paličkou s kruhovým kartónom strojvodcovi a dúfala som, že som si nezmýlila vlak.

Ľudia v ňom však boli tak pohodlne usadení, že sa nemohli chystať len na krátku cestu.

Keď som prešla cez samozatváracie dvere, pocítila som na sebe takmer všetky pohľady.

Musela som vyzerať dosť odstrašujúco  keďže moja koža si slnko pamätá len zo spomienok a pri tom rýchlo balení, čo som vykonala pred pár hodinami mi neprišlo dôležité stráviť nejaký dlhší čas v kúpeľni s hrebeňom a šminkami.

Očami som prebehla po poloprázdnom vagóne a keď som si konečne našla sympatické miesto, dúfala som, že ma z tadiaľ na najbližšej zastávke nevyhodia.

Onedlho prišiel kontrolór lístkov, ktorý vyzeral akoby ho práve vytiahli z domovu dôchodcov a nútili zamestnať sa. Ešte sa tak aj tváril.

Samí šťastní ľudia navôkol...potom aby človek nemal náladu hodiť si to.

Zrazu som si uvedomila ako veľmi sa zatiahla obloha. Zamračila som sa na fľakaté okno a krajinu, ktorá rýchlo ubiehala. Padli prvé kvapky a o chvíľku sa tak rozpršalo, že len z ťažkosťami sa dali rozpoznať stromy a domy.

Bolela ma hlava. Bolela ma už dlho, no stále som odolávala spodnému vačku na modrom kufri.

Bol zavretý mosadzným zipsom, ktorý sa leskol odrazeným svetlom zo stropu v rytme nadhadzovania vlaku.

Za mnou sedel pár v najlepších rokoch a rozoberali dáku telenovelu.

Vraj je ta Šeherezáda skutočne krásnučká, citujem... a ten Onur, prečo jej robí také problémy? Stále im to nešlo do hlavy.

Na chvíľu som sa pozastavila nad tým, že fakt neviem o čom rozprávajú lebo nepozerávam žiadne programy ak to práve nie je film. Ale...preboha, kto by dal svojmu dieťaťu také strašné meno?

Keď už je reč o deťoch, o dve sedadlá predo mnou jedno nechcelo prestať rumázgať. Po takmer hodine počúvania toho srdcervúceho plaču sa zo mňa stával psychopat, ale ešte som sa krotila.

Kiežby si ho tá matka aspoň všímala a snažila sa ho utešiť.

Pravý koniec sveta pre mňa nastal však až keď sa otvorili dvere a do vagóna niekde v strede Rakúska vstúpil mladý párik.

Takú hádku som ešte nikdy nepočula a prichytila som sa pri myšlienke ako si želám, aby som ju nikdy nemusela zažiť. Ešte k tomu tou nemčinou, čo mi príde ako čínština, keď to počúvam.

Zatočila sa mi z toho hlava.

Skutočne na seba kričali.

Niekto vzadu vytiahol harmoniku a skupinka tirolákov si neodpustila nejaké to jódlovanie a nadšený spev. Zistila som, že sú to tiroláci len kvôli tým oblekom s dlhými zelenými trakmi a množstvom vyšívaných kvetiniek. Ešte im chýbala taká typická prsatá krčmárka v minisukni.

Možno len pozerám priveľa filmov.

Keď dieťa začulo zvukovú konkurenciu rozplakalo sa ešte hlasnejšie, nech si ľudia nemyslia,že sa budú nerušene baviť. Obliala ma horúčava. Ten hluk začínal byť neznesiteľný.

Postavila som sa a chcela som sa ísť prejsť, keď sa mi zatočila hlava.

Pevne som zovrela v rukách sedadlo.

Takmer bez dôvodu na mňa prichádzali návaly zlosti a zúfalstva. Krik a plač ma úplne ochromoval.

Bola som bezradná.

„Môžete byť aspoň trocha TICHO?!“ zakričala som neuvedomujúc si ako mi pritom preskočil hlas.

Všetci stíchli a upierali svoje vydesené pohľady na mňa.

Dokonca aj to večne nespokojné dieťa prestalo plakať a len potichučky mrnkalo.

„Ďakujem,“ povedala som pokojnejšie, vydýchala som sa a zvrtla som sa k dverám.

Rozhodla som sa zistiť akým dlhým vlakom idem, sadnúť si niekde na jeho koniec ako v starých vesternových filmoch. Určite nie je na jeho konci balkón, ale snáď tam nájdem aspoň čiastočný pokoj.

Po ceste som míňala farebné šmuhy vyhúkaných ľudí.

Pozerali sa na mňa akoby ten môj výstup bolo počuť až na koniec vlaku.

Keby aj. Aspoň bude pokoj...aspoň na chvíľu.

Keď som míňala šieste dvere, omylom som drgla do pána, ktorý šiel oproti.

Ospravedlnila som sa, no niečo som začula. 

Bolo to hrkotanie.

Známe hrkotanie, prinášajúce farby a sladký pocit opojenia bez myšlienok a bezsenného spánku do môjho života.

Siahla som do hlbokého vačku na saku a nahmatala som tam krabičku.

Takmer by som na ňu bola zabudla.

Dve zelené tabletky vynímajúce sa na mojej bledej ruke mi z nej vypadli samy. 

Akoby aj oni vedeli, že nastal ten správny čas.

Ale je ešte správny čas? Mala by som ich zahodiť. Ale nemôžem. Neviem ako.

Len dve. Čo sú to dve tabletky. Nič, no pre mňa záchrana.

Nemôžem ich len tak nechať.

Myslím, že som na tej chodbe pri kupé stála dlho, zízajúc na otvorenú dlaň.

Bola som v stave kedy by som si neuvedomila ani keby ma niekto oblial studenou vodou.

Pomaly som sa približovala dlaňou k ústam. Pomalinky, vychutnávajúc si ten pocit, ktorý ma nakoniec presvedčil. 

Už som sa takmer cítila ako s nimi, keď sa otvorili dvere jedného z kupé a vykukla z nich strapatá čiernovlasá hlava.

Dačo na mňa povedala v nemčine.

Premohla som sa a odtrhla som zrak od dlane.

Pozrela som sa tomu chlapcovi do hlbokých oči. Znova niečo s dobrou náladou zo seba vysypal.

Snažila som sa zachytiť každé slovo, aby som mohla vylúčiť aspoň jedno ktoré sa podobá angličtine.

Napokon som sa k nemu prepracovala.

„Jack Daniels? Warum nicht,“ opätovala som úsmev hrabúc zo seba zvyšky nemčiny zo základnej školy a vstúpila som do zeleného kupé so zažltnutými záclonkami.

Predtým som však hodila do seba dve magické tabletky a skontrolovala, či sa dajú na chodbe otvoriť okná. Ešte som ich s alkoholom nemiešala a silne pochybujem, že moje šprintérske schopnosti presiahnu slabý odhodlaný žalúdok.

Pol ôsmej večer, a deň sa môže začať...