Proti búrke-10.kapitola

Od tohoto dňa som nič nečakala.

Hlavne nie, že skončím v kupé, celkom oduševnene točiac fľašu na zemi, hádžuc do seba plastové poldecáčiky s originál Tesco logom, naplnené Jackom Danielsom.

Že by mi to zrovna neviem ako chutilo sa nedá povedať. 

Ale kyslá kapusta je podľa môjho názora hnusnejšia a to ju do mňa za dedských čias pchali ako na bežiacom páse.

Mamka totiž niekde čítala, že má prevratné liečiace účinky a jedného dňa na nej bude stáť medicína budúcnosti.

Moja spoločnosť troch chlapcov nadšene kričala, hádzala úsmevy po všetkých častiach kupé a pohostinne ma núkala plnými poldecáčikmi nestrácajúc pri tom tempo so mnou.

Po štvrtom som zistila, že hovoria po anglicky, po šiestom som mala pocit, že hovoria po slovensky a po ďalšom som to prestala počítať. 

V prázdnych pohárikoch válajúcich sa po podlahe by sme sa mohli aj kúpať, toľko ich bolo. 

Vždy, keď sme jeden dopili, hodili sme ho za seba a náramne sme sa na tom bavili. Keby teraz prišiel kontrolór lístkov a otvoril by dvere, asi by ho tie poldecáčiky vyplavili až na koniec vagóna.

Z neznámych dôvodov som prudko pohla hlavou do prava. Prisahala by som, že tie dvere sa tri krát pohli dozadu, akoby sa predĺžilo kupé a potom späť dopredu a tlaková vlna, ktorú vyvolali ma odsotila.

Neverila som tomu čo sa stalo, až kým som sa neocitla prekvapená ležať na zemi pod oknom.

Moji dvaja spoluožierajúci sa na tom neuveriteľne zabávali a tak som sa smiala aj ja.

Smiala som sa. 

Po tak dlhom čase som sa smiala. 

Dlhým, nezastaviteľným, nepochopiteľným a úplne šialeným smiechom. 

Bolo to úžasné.

Prestalo však byť, keď ma skutočne z toho smiechu rozbolelo brucho.

Sadla som si do sedadla, najprv na hlavu spiaceho tretieho chlapca, ktorý dáko neustál tempo a podal demisiu.

„Jééjda!“ zvolala som neuveriteľne vtipným hlasom a posunula som sa kúsok ďalej na prázdnu sedačku. Aspoň som to tak cítila.

Znova som sa neovládateľne rozosmiala.

Jeden chlapec povedal niečo tomu druhému a vyšiel von. Asi sa museli rozprávať príliš rýchlo, keď som im nerozumela. Buchnutie dverí, ktoré na mňa zas účinkovalo dáko prihlasno spôsobilo koniec môjho nekonečného smiechu.

Asi by som bola aj rada, keby sa mi tak strašne netočila hlava.

Myslím, že to trvalo len stotinu, kým som si uvedomila ako mi je zle a že ak sa hneď nepohnem tak budú tepovať kupe ešte ďalšieho pol roka.

Dáko som to ešte udržala a na centimeter presne som trafila do záchoda, do ktorého som vletela raketovou rýchlosťou. Teda...raketovou rýchlosťou, to je dosť diskutabilné, lebo cestou ma dobre obúchalo o steny, narazila som do oproti-idúcej ženy s obrovským ryšavým három a s určitosťou môžem povedať, že ráno budem mať modriny na kolenách.

Dievča, ktorému som tam vtrhla si práve umývalo ruky. Aj by som sa jej zasmiala, že ju to zachránilo ale mala som čo robiť so svojím neposlušným žalúdkom.

Cítila som ako sa vzduch pohol, keď sa záchod spláchol.

Vďaka bohu za fotobunky. Potom som však zacítila ako mi niekto uviazal vlasy do vrkoča. To už fotobunky nerobia. A keby aj robili, asi by ten cestovný lístok stál viac.

Zatiaľ čo som sa čudovala objemu žalúdka rozmýšľala som nad novodobými fotobunkami.

Možno keď vystrčím ruku podá mi to minerálku. Tak som to skúsila.

Čakala som len chvíľku, keď sa moje prsty dotkli plastového pohárika.

Jeee, to je servis! Hodila som obsah pohára do seba a predýchavala som. 

Aj keď len plast, možno sa neskôr polepšia.

Otočila som sa, že sa dáko dvihnem k umývadlu opláchnuť si tvár, keď som si všimla, že nado mnou stojí chalan z kupé.

Trocha sa mi vyjasnil pohľad, tak som sa na neho kvalitne zamračila.

„A ja som si myslela, že si fotobunka...zrada,“ zahundrala som dotknuto, no hneď v tej chvíli som sa otočila späť k nerezovému trónu kvôli štrajku nespokojných tráviacich štiav.

Niečo nezmyselné na mňa zabľabotal a hladkal ma po chrbte. Bolo to veľmi príjemné, hlavne keď mi pri tom nezabúdal dopĺňať pohár vodou.

Pomaly ale iste sa mi prestávala točiť hlava.

Otočila som sa a snažila som sa sadnúť si pri záchod, no natriasanie vlaku spôsobilo, že som si najprv obúchala hlavu o všetko navôkol, kým sa mi podarilo pristáť na zemi.

Normálne som sa pri tom zadýchala.

Poriadne som sa obzrela a zistila som, že mi tam chýba môj spolucestujúci.

Zamračila som sa. 

Samozrejme, že utiekol. Komu by sa chcelo tráviť cestu s niekym kto sa rozšupol tak, že skončil na záchode...

Niekde v strede mojich myšlienkových procesov sa však otvorili dvere a skôr ako som stihla preložiť vetu : Obsadené! sa do vnútra dovalil ten istý chalan a podával mi pohár so šumivým obsahom.

S vďačnosťou som ho prijala.

V prvom momente som myslela, že sa so mnou moje vnútornosti na smrť pohádali a chceli utiecť, no o chvíľu neskôr sa mi neskutočne ulavilo.

Usmiala som sa na neho.  

Môj úsmev už dávno nehovoril toľko, koľko v tom momente, keď som sa konečne cítila o poznanie lepšie.

Neznámy v tmavomodrej mikine, ktorú som si všimla až teraz si ku mne s pohárom vody kvokol.

Myslela som si, že mi ju ide podať, no namiesto toho sa ku mne sklonil a pobozkal ma.

Môj mozog bol priveľmi omámený alkoholom, nato aby som si stihla uvedomiť ten rýchly pohyb smerom ku mne. Znova sa mi zatočila hlava. Tak veľmi, až som musela zavrieť oči, aby som sa udržala sedieť.

Ešte nikdy som takúto situáciu nezažila.

Vlastne som ani nevedela čo robiť. 

Tie malinké potrhané zvyšky zdravého rozumu mi vraveli, aby som sa odtiahla, vlepila mu facku za drzosť a slávnostne odpochodovala.

Samozrejme, že môj odchod by sa slávnostným ani z ďaleka nedal nazvať, ale v konečnom dôsledku by som mu zdrhla z dohľadu.

No okrem tých kúskov tu bolo ešte niečo iné. Niečo, čo bolo oveľa hlasnejšie, hlasnejšie ako keď na ľudovom zhromaždení rozdávali chleba a každý si kričal o vlastný bochník.

Niekto by to nazval hlúposť. 

Iný pošatilosť. 

No keď vás opantá vášeň, všetko ostatné ide bokom.

Pištiaca iskrička zhasne, keď ju ako všetky svoje predsudky zahasíte nezodpovedanou otázkou : „Prečo nie?“

A tak som sa podvolila.

Vo vlaku, rútiacom sa do neznáma s cudzincom, ktorý mal krásne gaštanové oči.

Keď sa na chvíľu odtiahol od mojich úst a pozrel sa na mňa, mala som pocit, akoby som sa videla v nejakej zvláštnej reklame, bežiacej v televízií.

Všetko bolo nečakane neosobné a tak veľmi prekvapujúce, že som si sotva uvedomovala, čo sa okolo mňa deje. 

Čakala som, že príde precitnutie. 

Čokoľvek, čo by ma z tohoto momentu krásneho pokoja krutými pazúrmi vtiahlo do prítomnosti. 

No precitnutie neprichádzalo.

Možno to bolo tými tabletkami.

Možno to bolo alkoholom.

Možno to bolo tým chalanom.

A možno to bolo mnou.

„Nie, už sa nechcem vrátiť,“ povedala som mu, chytila som ho oboma rukami za tvár a pritiahla som si ju k svojej.

Proti búrke-9.kapitola

Čo spravíte keď sa rozhodnete skončiť život, no máte chuť všetko zmeniť, vrátiť sa do minulosti a začať žiť? Chytíte sa prvej príležitosti, ktorá ide okolo.

Každý, ktoo má aspoň štipku rozumu vie, že vydať sa vlakom na druhý koniec Európy s lístkom, na ktorý miniete tretinu úspor je šialenstvo.

Potrebovala som sa však čo najskôr dostať za hranice štátu, aby ma nemohol môj starý život dobehnúť a tak som sa v Bratislave nechala zviesť až k Hlavnej vlakovej stanici.

Keďže sa volá hlavná človek by očakával nejakú modernú budovu s lesklými kachličkami miesto príležiacich bezdomovcov bezradne sa opierajúcich o steny.

Prišla som k okienku, kde predávali lístky. Bolo modré a za nim sedela tetka po päťdesiatke,  ktorú by nikto nenazval sympatickou ani po troch poldecákoch domácej.

Vypýtala som si lístok do mesta, ktorého meno som nikdy nepočula, no na oznamovacej tabuli písali že odchádza o päť minút. Pre istotu som sa spýtala ktorým smerom ide, nech sa nevezem cez Košice dakam na Sibír. Tetula s trvalou v štýle portvišu mi odsekla niečo, čo som fakt nerozumela, ale vraj to ide cez Innsbruck,  takže som vydedukovala, že na Sibír zatiaľ môžem bezpečne zabudnúť.

Keď som si všimla že sa čas na veľkej tabuli stihol pohnúť o štyri minúty, silnejšie som uchopila kufor a rozbehla som sa na nástupište slalomom pomedzi ľudí, ktorí sa z neho akurát drali.

Asi dvoch som takmer zoťala, no úspešne som naskočila do pomalinky sa prebiehajúceho vlaku, cestou som vtlačila toho chlapa čo zbožňuje mávať paličkou s kruhovým kartónom strojvodcovi a dúfala som, že som si nezmýlila vlak.

Ľudia v ňom však boli tak pohodlne usadení, že sa nemohli chystať len na krátku cestu.

Keď som prešla cez samozatváracie dvere, pocítila som na sebe takmer všetky pohľady.

Musela som vyzerať dosť odstrašujúco  keďže moja koža si slnko pamätá len zo spomienok a pri tom rýchlo balení, čo som vykonala pred pár hodinami mi neprišlo dôležité stráviť nejaký dlhší čas v kúpeľni s hrebeňom a šminkami.

Očami som prebehla po poloprázdnom vagóne a keď som si konečne našla sympatické miesto, dúfala som, že ma z tadiaľ na najbližšej zastávke nevyhodia.

Onedlho prišiel kontrolór lístkov, ktorý vyzeral akoby ho práve vytiahli z domovu dôchodcov a nútili zamestnať sa. Ešte sa tak aj tváril.

Samí šťastní ľudia navôkol...potom aby človek nemal náladu hodiť si to.

Zrazu som si uvedomila ako veľmi sa zatiahla obloha. Zamračila som sa na fľakaté okno a krajinu, ktorá rýchlo ubiehala. Padli prvé kvapky a o chvíľku sa tak rozpršalo, že len z ťažkosťami sa dali rozpoznať stromy a domy.

Bolela ma hlava. Bolela ma už dlho, no stále som odolávala spodnému vačku na modrom kufri.

Bol zavretý mosadzným zipsom, ktorý sa leskol odrazeným svetlom zo stropu v rytme nadhadzovania vlaku.

Za mnou sedel pár v najlepších rokoch a rozoberali dáku telenovelu.

Vraj je ta Šeherezáda skutočne krásnučká, citujem... a ten Onur, prečo jej robí také problémy? Stále im to nešlo do hlavy.

Na chvíľu som sa pozastavila nad tým, že fakt neviem o čom rozprávajú lebo nepozerávam žiadne programy ak to práve nie je film. Ale...preboha, kto by dal svojmu dieťaťu také strašné meno?

Keď už je reč o deťoch, o dve sedadlá predo mnou jedno nechcelo prestať rumázgať. Po takmer hodine počúvania toho srdcervúceho plaču sa zo mňa stával psychopat, ale ešte som sa krotila.

Kiežby si ho tá matka aspoň všímala a snažila sa ho utešiť.

Pravý koniec sveta pre mňa nastal však až keď sa otvorili dvere a do vagóna niekde v strede Rakúska vstúpil mladý párik.

Takú hádku som ešte nikdy nepočula a prichytila som sa pri myšlienke ako si želám, aby som ju nikdy nemusela zažiť. Ešte k tomu tou nemčinou, čo mi príde ako čínština, keď to počúvam.

Zatočila sa mi z toho hlava.

Skutočne na seba kričali.

Niekto vzadu vytiahol harmoniku a skupinka tirolákov si neodpustila nejaké to jódlovanie a nadšený spev. Zistila som, že sú to tiroláci len kvôli tým oblekom s dlhými zelenými trakmi a množstvom vyšívaných kvetiniek. Ešte im chýbala taká typická prsatá krčmárka v minisukni.

Možno len pozerám priveľa filmov.

Keď dieťa začulo zvukovú konkurenciu rozplakalo sa ešte hlasnejšie, nech si ľudia nemyslia,že sa budú nerušene baviť. Obliala ma horúčava. Ten hluk začínal byť neznesiteľný.

Postavila som sa a chcela som sa ísť prejsť, keď sa mi zatočila hlava.

Pevne som zovrela v rukách sedadlo.

Takmer bez dôvodu na mňa prichádzali návaly zlosti a zúfalstva. Krik a plač ma úplne ochromoval.

Bola som bezradná.

„Môžete byť aspoň trocha TICHO?!“ zakričala som neuvedomujúc si ako mi pritom preskočil hlas.

Všetci stíchli a upierali svoje vydesené pohľady na mňa.

Dokonca aj to večne nespokojné dieťa prestalo plakať a len potichučky mrnkalo.

„Ďakujem,“ povedala som pokojnejšie, vydýchala som sa a zvrtla som sa k dverám.

Rozhodla som sa zistiť akým dlhým vlakom idem, sadnúť si niekde na jeho koniec ako v starých vesternových filmoch. Určite nie je na jeho konci balkón, ale snáď tam nájdem aspoň čiastočný pokoj.

Po ceste som míňala farebné šmuhy vyhúkaných ľudí.

Pozerali sa na mňa akoby ten môj výstup bolo počuť až na koniec vlaku.

Keby aj. Aspoň bude pokoj...aspoň na chvíľu.

Keď som míňala šieste dvere, omylom som drgla do pána, ktorý šiel oproti.

Ospravedlnila som sa, no niečo som začula. 

Bolo to hrkotanie.

Známe hrkotanie, prinášajúce farby a sladký pocit opojenia bez myšlienok a bezsenného spánku do môjho života.

Siahla som do hlbokého vačku na saku a nahmatala som tam krabičku.

Takmer by som na ňu bola zabudla.

Dve zelené tabletky vynímajúce sa na mojej bledej ruke mi z nej vypadli samy. 

Akoby aj oni vedeli, že nastal ten správny čas.

Ale je ešte správny čas? Mala by som ich zahodiť. Ale nemôžem. Neviem ako.

Len dve. Čo sú to dve tabletky. Nič, no pre mňa záchrana.

Nemôžem ich len tak nechať.

Myslím, že som na tej chodbe pri kupé stála dlho, zízajúc na otvorenú dlaň.

Bola som v stave kedy by som si neuvedomila ani keby ma niekto oblial studenou vodou.

Pomaly som sa približovala dlaňou k ústam. Pomalinky, vychutnávajúc si ten pocit, ktorý ma nakoniec presvedčil. 

Už som sa takmer cítila ako s nimi, keď sa otvorili dvere jedného z kupé a vykukla z nich strapatá čiernovlasá hlava.

Dačo na mňa povedala v nemčine.

Premohla som sa a odtrhla som zrak od dlane.

Pozrela som sa tomu chlapcovi do hlbokých oči. Znova niečo s dobrou náladou zo seba vysypal.

Snažila som sa zachytiť každé slovo, aby som mohla vylúčiť aspoň jedno ktoré sa podobá angličtine.

Napokon som sa k nemu prepracovala.

„Jack Daniels? Warum nicht,“ opätovala som úsmev hrabúc zo seba zvyšky nemčiny zo základnej školy a vstúpila som do zeleného kupé so zažltnutými záclonkami.

Predtým som však hodila do seba dve magické tabletky a skontrolovala, či sa dajú na chodbe otvoriť okná. Ešte som ich s alkoholom nemiešala a silne pochybujem, že moje šprintérske schopnosti presiahnu slabý odhodlaný žalúdok.

Pol ôsmej večer, a deň sa môže začať...