Proti búrke-3.kapitola

Neviem ako sa to stalo.

Možno je to len sen. Zlý sen.

No ako sa zobudiť?

Dá sa zobudiť?

Naisto viem len jedno, už nič nebude také ako predtým.

Veľa vecí si z toho večera nepamätám a to čo si pamätám mi príde tak nepodstatné a tak márnivé, že občas neviem pochopiť prečo vlastne tak mrhám životom.

Možno to spôsobil len môj nový pohľad na život a to ako som sa správala doteraz bolo len normálne blázdnenie sa násťročného puberťáka.

Ten večer bolo neobvykle zima, no nám bolo v plnom prúde zábavy skôr neobvykle teplo.

Bavili sme sa v jednom, nie, troch kluboch a ani neviem akým spôsobom som sa zrazu ocitla sama uprostred davu tancujúcich ľudí. Trocha ma škrelo svedomie, lebo som sa bála o svoje dve kamaráky, no potom som presvedčila sama seba, že 19  rokov je dostatočne veľa nato, aby sa dokázali o seba postarať.

Nebudeme si klamať, dosť tomu presviedčaniu dopomohol alkohol a môj nadmieru sympatický spoločník.

Nato, čo sa stalo potom som neni moc hrdá, ale v hĺbke duše cítim, že zato nie som ani zodpovedná.

No výčitky ma stále podkopávajú...je to moja vina...moja, lebo som to dopustila.

Nespravila som obsolútne nič, aby som tomu zabránila.

Nemôžem spať, nemôžem jesť, nemôžem prestať plakať.

Jedniné čo mi zostalo, je bolesť.

Mám pocit, že to tak bude trvať naveky...

No pekne po poriadku, nedá za začínať od konca.

V ten piatkový večer sme dorazili s riadnym meškaním po Maťu.

Hneď ako Sofia zatrúbila pred jej bránkou, vystúpila z auta a rozbehla sa jej oproti.

„Prepáč!“ vykríkla a hodila sa jej okolo krku.

„To je v poriadku Sofi, poznáme sa už nejaký ten piatok,“ Maťa hodila rukou a prehrabla si nedosušené zvlnené vlasy

„Ahoj, dlho čakáš?“ pozdravila som ju z predného sedadla, na ktorom bolo príliš teplo a pohodlne na to, aby som to vyhriate miesto opustila a zakývala som jej.

„Pravdupovediac nie. Kedy ste to mali prísť za mnou? O piatej? Tak to som bola ešte v hypermarkete na nákupe s maminou. Aj som rozmýšľala, či na mňa nebudete dlho čakať, no potom som tú myšlienku rýchlo zamietla hlboko pod koberec a ďalej sa venovala vyberaniu šampónu na vlasy,“ mykla plecami.

„Héj!“ ozvala sa Sofia pripútavajúca si bezpečnostný pás, „to bolelo!“

„Ale určite, na sekundu presne sme sa všetky tri stretli bez ujmy na zdraví, tak myslím, že môžeme vyraziť,“ zasiahla som skôr, ako stihla Maťa podotknúť nejednu štipľavú poznámku, ktorá sa jej v súvislosti s čakaním na Sofiu drala na jazyku.

Našťastie to nechala tak a my sme sa vyrútili na neónmi osvetlenú diaľnicu.

Celú cestu sme spievali staré hitovky koľko nám hrdlo dovoľovalo a keby niekto omylom do nášho auta nainštaloval plošticu, buď by mu skôr vypovedali bubienky alebo nervy.

Kývali sme vodičom nákladiakov, robili grimasy na autobusy a vykláňali sa z okien. Prestali sme s tým až keď nám Sofia rázne vynadala a nedovolila znova otvoriť okná.

Ani sme sa nenazdali a pred nami sa objavili svetlá hlavného mesta.

„No konečne, vysmädlo mi,“ ozvala sa Sofia spredu.

„Takže nadránom domov nejdeme ako to vidím,“ skonštatovala Maťa.

„Kam by si chodila? Veď si tam stále! A vôbec, snáď si si nemyslela , že sa budem pozerať ako sa vy dve zabávate,“ rozhodila rukami.

„Nevieš sa zabaviť bez alkoholu? Ja pokojne môžem šoférovať domov,“ vyhlásila Maťa.

„Hej, a Gargamel bol odjakživa milovník šmolkov, veď ja viem. Plus s tým tvojim mesačným vodičákom by som ťa aj pustila do tatkovho auta,“ ukázala nám vztýčený palec a my sme sa zasmiali.

„Veď som len vtipkovala, Sofinka,“ Maťa ju pošteglila na krku a začala sa venovať prehľadávaniu kabelky.

„Inak kde to budeme spať?“ ozvala sa znova Sofia.

„Ty chceš spať?“ s predstieraným prekvapením som sa jej spýtala.

„No ták! Veď nech aspoň viem, kde zaparkovať!“

„Hoď to kamkoľvek, nebudeme sa teraz na noc túlať trolejbusmi po meste. Ráno nájdeme auto. A o ubytovanie, sa neboj, všetko je vybavené,“ spokojne som sa hodila o sedadlo.

Keďže bolo len niečo okolo deviatej večer, rozhodli sme sa ísť si najprv sadnúť do dákej krčmičky.

 Najprv som bola v tom, že začneme aspoň pivom prípadne dákym kokteilom, keď už sme na našom bájnom výlete, no keď Sofia z fleku zahlásila tri vodky dali sme sa s Maťou nalomiť.

„Bude mi zle,“ zrazu povedala Maťa, keď pred ňu čašník postavil pohárik a žiadny džús.

„Tak to by som prosila! Aspoň si to zapamätáš!“ Sofia odvážne dvihla ten svoj na znak prípitku.

„Jedine, že by si si to nezapamätala,“ dodala som a vztýčila som svoju ruku so štamprlíkom.

„Babý, ja vážne potrebujem dačo nealkoholicke na to!“

„Ticho, tento stiahneš, k druhému objednám aj brzdu, dohodneme sa?“ povedala Sofia milo, no pozrela sa na svoju oproti sediacu takým pohľadom, že keby Maťa niečo povie, tak asi prevrhne stôl a opovržlivo ju zhodí zo stoličky.

„Ale neručím za seba,“ povedala napokon Maťa a kriticky sa pozrela na pohárik, ktorý do seba hneď hodila.

„Ty si teda kolektívny hráč,“ zasmiala som sa na jej zmučenom výraze tvári a štrngla som si so Sofiou.

„Ble, ak niečo piť bez brzdy tak len bylinky,“ poctivo vykrútilo aj mňa a tak sme po dvoch hodinách sedenia, smiatia sa a rozoberania všetkých tém od topánok až po dĺžku chlapských vlasov konečne vstali od stola.

Prvé čo bolo ma jemne hodilo do strany, Maťu o niečo silnejšie.

„ Amatérky,“ uškrnula sa Sofia a vyrovnaným krokom prešla k baru, kde sa pri platení chvíľu zdržala.

„Toto jej niekedy závidím. Ani by som jej nepovedala, že dnes pila,“ zamračila sa na jej chrbát Maťa.

„Hm, ja aj hej. Prvá fáza. Pozri vyťahuje dačo z peňaženky, stavila by som sa, že je to jej telefónne číslo,“ odhadla som práve keď Sofia ten biely kus papiera podala mladému čašníkovi, čo nás obsluhoval.

„Uvau, toto jej beriem,“ obdivujúco prikývla.

„Ak zbožňuješ večne zvoniaci telefón, tak prosím. Ja mám radšej kľud. Vieš koľko chlapov som miesto nej cez mobil odkopávala lebo jej už došli slová? Na druhej strane...nech je kdekoľvek, vždy má kde spať,“ zákerne som sa uškrnula.

„A ty si hovoríš kamarátka?!“

„Nie, ty mi tak vravíš?“ prekvapene som na ňu pozrela a obe sme sa zasmiali.

„Ah, sadnime si zatial...inak kam pôjdeme?“

„Ty to nevieš Soňa? Veď si to sama organizovala! Ale niekam kde dobre hrajú. To by bolo asi najlepšie.“

„No vidíš, aspoň na niečom sa zhodneme. Ešte treba zistiť kde to je,“ mykla som plecami.

„Prepáčte, nemohli sme prepočuť váš rozhovor,“ zrazu sa k nám prihovoril chlapec z vedľajšieho stola.

Krátke strapaté čierne vlasy, jemné, takmer detské črty tváre, nečakane zelené oči a stopy tmavých vyrastajúcich chĺpkov na krku.Teda, mňa skoro naplo, keď som videla ako má limec na bledoružovej košeli dvihnutý, no Maťa zas mala problém udržať sa na nohách.

„Chystáte sa na diskotéku?“ pokračoval ďalej a okázalo žmurkol.

Asi ho opľujem...

„Nie. Podľa toho, čo si počul, na ryby,“ odpovedala som, lebo moja spoločníčka sa nezmohla na slovo.

„Viem, kde sa dá dobre zabaviť, je to veľký klub a ja aj s kamarátom sa tam chystáme...“ hodil hlavou smerom k stolu, pri ktorom sedel značne podgurážený vychudnutý chlapec s takými veľkými zreničkami, že by sa v nich utopila celá krčma.

Celkom sympaticky sa usmieval, kým sa mu neštiklo a nehodilo ho pritom tak veľmi do strany až skončil na vedľajšej stoličke.

„Tak to ti potom držím palce, ak sa ti vôbec podarí dostať ho tam,“ pokračovala som v chrlení sarkazmov, keď ma Maťa prerušila nie zrovna najjemnejším buchnutím po stehne.

„Ah, ty vtipálka! Prepáč kamarátke, ona je taká zlá, lebo si ventiluje nervozitu, inak je krotká ako baránok,“ zahryzla si do spodnej pery a jemne sklonila hlavu.

„To je v poriadku. Ja som Sebastián,“ opätoval jej úsmev a zapravil jej za ucho neposlušnú kučeru.

„A ja sa nudím, poďme. Už ide aj Sofia,“ pretočila som očami.

Snáď Maťa neskočí na trik toho teplého koňa s menom ako z lacného pornofilmu.

„Ale oni vedia kam ísť na tú pravú párty, ty nie! Pôjdeme spolu...“ začala a keď videla ako otváram ústa, pokúsila sa ma nenápadne kopnúť, no našťastie som sa v pravej chvíli uhla.

„Počula som tu slovo párty?“ priplávala k nám Sofia a podala Sebastiánovi ruku.

„Určite áno. Zatvárajú síce už o pol štvrtej, no viem kam môžeme ísť potom,“ povedal Sebastian jednoducho, akoby sme sem s ním práve pricestovali po dlhoročnom kamarátskom vzťahu.

„To ti verím, s tebou aj na koniec sveta,“ Maťa zaklipkala očami.

No zbohom, tá pila...

„Ak si chcela nezáväzný sex, nemuseli sme ísť až do Blavy. Ok tak sa ukáš krásavec, ideme sa baviť,“ vyplazila som mu jazyk a aj napriek tomu, že mi bol vrcholne nesympatický a aspoň o promile ďalej na tom ako ja, vykročili sme pekne všetci 5 spolu do rušných večerných ulíc.

Proti búrke-2.kapitola

O hodinu neskôr sa Výtvarná skončila a zo zvonenia oznamujúceho koniec vyučovania bol najšťastnejší snáď práve náš model. Až teraz som začala naberať pocit, že chudák nevedel do čoho ide.

Pobalila som si veci,učiteľ pozbieral načaté skice a všetci sme sa hromadne vyrútili z triedy s dobrým pocitom, že tento týždeň povinnosti nadobro skončili.

Vidina piatkového večera bola lákavá a nevedela som sa dočkať do piatej večer, kedy pre mňa prídu baby na aute a vyberieme sa na výlet do Bratislavy.

„Soni, dáme čínu?“ Klaudia ma drgla do ruky plnej učebníc a ja som takmer stratila rovnováhu. Na preplnenom schodisku to bol celkom problém, lebo som zoťala dvoch ľudí, ktorí síce mňa zadržali, no sami spôsobili reťazovú reakciu a očakávanú zápchu.

„Pardon, pardon,“ ospravedlňovali sme sa so smiechom ľuďom dvíhajúcim sa zo zeme zatiaľ čo sme ich preskakovali a obiehali.

„Do Mlynov?“ navrhla.

„Niee, zas do Mlynov, aby sme mohli sedieť na terase a ty si mohla fajčiť?“ zamračila som sa.

„Odkedy máš proti tomu niečo?“ prekvapene sa ma spýtala.

„Vieš že som odjakživa proti zime a vieš ako je teraz vonku?“

„Žeby zima?“ zasmiala sa a na tri krát si omotala okolo seba šál.

„Nie, to už je bližie ku koncu sveta ako ku zime,“ vyplazila som jej jazyk a snažila som sa vyhrať súboj so zaseknutým zipsom na kabáte.

„Dobre, dobre, tak budeme vnútri. Kto by ťa potom počúval, keby mi náhodou prechladneš,“ Klaudia sa mi otočila chrbtom, pozdravila spolužiakov namadžganých pri sebe a obe sme sa dali na strastiplné predieranie priúzkymi priestormi šatne.

Vo vestibule mi zazvonil telefón a len čo som si ho priložila k uchu takmer mi vypadol z ruky.

„Soňaaa!“ ozvalo sa z neho a môj pravý ušný bubienok dostal viac zabrať ako na rockovom koncerte.

„Cojeee?!“ odkričala som späť aby som nezaostávala nevhodným pozdravom.

„Tak dnes to platí že? Lebo ak mám len tak míňať na benzín, tak nech to už stojí za to,“ začula som nadšený Sofiin hlas.

„Hej, jasné. Celý deň nerozmýšlam nad ničim iným iba či mi bude v pančuchách zima.“

„Nebude,“ jednohlasne sme skonštatovali a začali sme sa smiať.

„Tak večer,“ povedala som a zložila som ju.

„Ty nás snáď nenecháš v štichu,“ obrátila som sa na Klaudiu s otázkou v očiach.

„Eeee...“ pozrela sa na mňa nevinne.

„Táto odpoveď sa mi ani trochu nepozdáva,“ zaškúlila som na ňu.

„Zas s Mišom?“ hodila som žalostný pohľad.

„Jaké zas?! A vôbec, mám vhodné ospravedlnenie,“ zamyslene sa usmiala a pozrela na hodinky.

„Som samé ucho. A nech to stojí za to,“ sucho som skonštatovala a žmúrila na autobus, ktorý práve odchádzal zo zastávky. No nič, tak sa prejdeme.

„O necelé štyri hodiny idú naši na oslavu!“

„Hej a zostanú tam nocovať ešte týždeň, veď to sa na oslavách robí,“ dvihla som obočie a s malou dušičkou som sa jej pokúsila zmariť nádeje.

„Niee, len do zajtra večera. Je to až v Česku, dáka otocová firemná...neviem čo a je mi to jedno. Hlavné je že sestra ide na noc k frajerovi a ja mám celý dom len pre seba,“ sprisahanecky na mňa žmurkla.

„Hej a večer si budeš užívať sama pri pukancoch, zmrzline, telke a krbe,“ ironizovala som, „takto sa vykašlať na kamarátky kvôli chlapovi.“

Klaudia sa chystala rozhorčiť, no keď videla že sa smejem, tak ju to rýchlo prešlo.

„Som rada že to chápeš,“ vďačne ma objala.

„Mám na výber?“ spýtala som sa a moje ďalšie slová zanikli v pískaní bŕzd autobusu.

O tri hodiny neskôr

„Tak mám si brať tie pančuchy?“ po tridsiaty krát som flochla pohľadom smerom ku skrini a nespokojne som si odchlipla z kávy.

„Soňa ty si strašná! Za toto by ľudí mali zatvárať do väzenia, inak psychicky zdeptajú všetkých navôkol,“ Sofia vstala a impulzívne odpochodovala k veľkej dubovej skrini, ktorá dominovala v strede malej, no svetlej izby.

„Priznaj to, veď by si sa nudila, keby ťa nemal kto deptať,“ mykla som ramenami a pozorovala svoju kamarátku ako okolo nej lietajú veci. Aspoň že sa so všetkými trafila na posteľ.

„Mala by si v tom urobiť dáky poriadok, niektoré veci vyzerajú, že prežili aj druhú svetovú,“ skonštatovala.

„Je to dosť možné ak vyhadzuješ aj krabice vzadu. Tie som nevyberala odkedy mi priniesli túto skriňu od babky,“ snažila som sa tváriť vážne, keď moja kamarátka hodila šokovaný pohľad na dno skrine. Človek by povedal, že tam našla kostlivca.

Teda, snáď babka nebola až taká akčná...

„Počúvam verdikt?“ prerušila som ticho, počas ktorého sa Sofia opatrne prikrčila k dnu šatníka.

„Aspoň obvinenie!“ zvolala som melodramaticky, keď neprichádzala odozva.

„Sú úchvatné!“ s rozšírenými zreničkami a takmer posvätnou úctou vytiahla krémové šaty s jemnou čipkou.

„No, ja som vždy vedela, že babka mala vkus. Viditeľne aj postavu,“ povedala som jednoducho a prešla som k posteli aby som z tade vyhrabala niečo na seba.

„Sonííí...?“

„Ber ich kludne,“ mávla som rukou a zamračila sa na príliš vyťahané tielko, „došlaka moje obľúbené, už ani neviem kedy som ho stihla zničiť.“

„Vááážne?“

„Jo...keď si dám pod toto tielko ešte jedno bude to pohode? Nemienim sa ho vzdať po tých rokoch len tak bez boja,“ zahryzla som si do spodnej pery a pozrela som sa do zrkadla.

„Soni, ale nebude ti to vadiť?“

„Fí, spýtaj sa ma to ešte raz a prisahám, že ich už neuvidíš. Á, tu sú!“ nadšene som našla v kope kraťasy.

„Nevolaj ma tak! Dobre, už som ticho,“ zanôtila a prehodila si tašku cez plece.

„Už som sa bála. Ideme?“

„Nebude ti zima?“

„Mám pančuchy! Ah prestaň bo som znova prezlečiem!“

„Je to super, mám kľúče poďmee!“ konečne vyšla Sofia s bojovým pokrikom a so štrngajúcimi kľúčmi v ruke sme sa pohli k dverám.

O pár minút neskôr

„Maťa nás už čaká doma, povedala som jej že sa pokúsime nemeškať,“ oznámila mi.

„Prečo hovoríš také veci? Kedy si naposledy prišla na čas?“ podozrievavo som si ju prehliadla.

„Ale ako veľmi sa vždy snažím!“

„Hej, to že došiel benzín skôr ako sme vyrazili z Nitry je len vedľajšia nepodstatná vec,“ pokrútila som hlavou a vystúpila z auta.

„Mohol by ho nám niekto priniesť...“ začala.

„Samozrejme a pizzu k tomu zadarmo,“ zasmiala som sa.

„Hodil by sa niekto schopný,“ zamračila sa Sofia a z kufra vytiahla bandasku.

„Veď aj nájdeme niekoho schopného. V inakšom prípade opľujem celú Blavu!“ uškrnula som sa.

„Aspoň že tá pumpa je len kúsok...“ zahundrala nie moc nadšená.

Chvíľu sme šli len za sprievodu klopkajúcich podpätkov.

„Počkať! A čo Fero?“ akoby sa zažalo v jej blonďavej hlave.

„Aký Fero?“

„Tvoj Fero!“ obviňujúc sa na mňa pozrela.

„Ehm... takže natankujeme a...“

„Soňa!“

„Prosím?“

„To nemyslíš vážne! Ste ešte spolu?“ zastavila ma a otočila k sebe.

„Na všetky otázky nemám odpoveď ani ja. Aha, tam svieti pumpa! No ták, pohni sa lebo k Mati nedôjdeme ani do zajtra!“ 

Proti búrke

1.kapitola

Bol chladný deň.

Čo iné by ste však čakali od blížiaceho sa konca novembra?

Slnko a prísun oslobodzujúco pôsobiaceho vitamínu D asi sotva.

Určite to poznáte aj vy. Nič by ste nerobili radšej ako sa zababušili v paplóne a čakali kým vás hlad na obed nevyženie do vyhriatej kuchyne.

Pretočila som sa na druhý bok a zúfalo som sa snažila ignorovať vtieravé zvonenie budíka.

Netrvalo to snáď ani päť minút a mňa tak rozbolela hlava z nie zrovna najmilšie pôsobiaceho pípania budíka. S vypätím posledných síl a najvyššieho stupňa premáhania sa som sa prinútila posadiť a vypnúť ho.

Sláva...piatok. 

Pomyslela som si a pohľad som zachmúrene uprela na okno, za ktorým sa odohrával valčík dažďa s prudkým nárazovým vetrom.

A potom sa skús tešiť na deň...

Kým som sa vyšuchtala z domu, dobehla na autobusovú zastávku a nastúpila do autobusu, môj nie zrovna najhrubší kabát bol úplne premoknutý. 

Stiahla som dáždnik a omylom som ošpliechala starú pani, ktorá sa mi odvďačila hlasným hundraním. Adresovala som jej nevinný úsmev a dúfala som, že hlasitosť MP3 prehrávača zaženie vidinu zlého dňa tak rýchlo ako to len bude možné.

Pohmkávala som si Seven nation army od The white stripers a predstavovala som si ako tá stará nadšená babka miesto nadávania na mňa spieva do rytmov hudby.

Ani som si neuvedomila, že sa usmievam a to už na ňu bolo asi moc, tak sa len zúrivo odo mňa odvrátila a viac sa mi nevenovala. Našťastie.

Nastávajúcich päť hodín v škole neprebiehalo lepšie ako som očakávala a to som mala naozaj zlé predstavy o dnešnom dni.

V jednej knihe som čítala, že ako sa naladíte ráno, taký budete mať potom celý deň. Možno na tom niečo bude. Rozhodne to po dnešku nebudem vylučovať.

Päťku za domácu úlohu dáko  prežijem, štvorku z Antickej literatúry snáď tiež. 

Ale za dva mínus z matematiky? Všetko som vedela. Ešte som aj dopĺňala spolužiačku, ktorá so mnou odpovedala a bola taká vystresovaná, že takmer zabudla ako sa píše na tabulu. 

Nie ešte ovládať vzorce. Ona dostala len dvojku.

Pripúšťam, bola k profesorovi oveľa milšia. Ale ja si nepomôžem, keď mi raz niekto lezie na nervy a celá tvár ma bolí z 45minútového umelého úsmevu na vtipoch, ktoré nikomu so zdravím rozumom nemôžu prísť smiešne, nedokážem predstierať. 

Som na to príliš pohodlná a hrdá. Keď sa mu nepáči, že miesto odovzdaného úsmevu mu sarkasticky odpoviem na skonšťatovanie môjho účesu, tak nech sa mu to nepáči.

Vlastne sa to tomu môjmu profesorovi ani nepáčilo. A patričnemi to dával pocítiť na hodnotení.

„Čo ten zachmúrený výraz v trári?“ po hodine prešiel matikár okolo mňa akurát, keď som sa pozerala na pokazenú písomku z literatúry. Silno ma poťahal za líce.

„Nie som dokonalá. Viem matiku, ale neusmievam sa na ľudí, ktorí to nepotrebujú,“ vyprodukovala som na tvári strnulý úškrn na hony vzdialený od úsmevu a zvrtla som na na päte.

Predtým ako som vyrazila z nebezpečnej oblasti dosahu matikára som si všimla ako očervenel v tvári a tak som okamžite zahla za prvý roh, kým stihol nájsť vhodné slová, ktorými by sa mi povyhrážal.

Už len posledná hodina. Výtvarná a mám školu na tento týždeň z krku.

Vo vrecku som zacítila známe chvenie. Vždy ma poteší, keď mi niekto pošle sms-ku. Hlavne, keď obsah v nej je viac ako len motivujúci.

Fajn, program na piatok pripravený, budeme cestovať.

Hneď sa mi zdvihla nálada a ani najmenej mi nevadilo, že ma spolužiaci aj spolu chodiaci po jednej chodbe, aktívne si ma pridávajúci na fb vôbec nezdravia.

Nech si nezdravia, mám na pláne lepšie veci. Aj keď henten v rohu by mohol... niekedy je na škodu, chodiť do školy plnej chlapcov, na ktorých je radosť pozerať aj celé dni.

No keď otvoria ústa, chce sa vám plakať.

Ostáva len ticho sedieť a usmievať sa. Vždy si po takom faux pass v kaviarni aspoň môžete povedať : Nebola to úplná strata času. Káva chutila vynikajúco, ten koláčik čo k nej dávajú bol prekvapilo lahodný a miesto telky sa dalo na čo pozerať.  

A s úškrnom zahĺbená do svojich myšlienok som otvorila dvere triedy.

Samozrejme, zas som meškala a tak pohľady celého osadenstva spočinuli na mne.

To pre mňa však nebolo tak šokujúce ako scéna predo mnou.

Náš mladý profesor Výtvarnej mi ladným pohybom ruky pokynul aby som vstúpila bez obáv dnu a neprerušene vysvetľoval ďalej.

Sadla som si na svoje obvyklé miesto pri Klaudiu a vymenila som si s ňou prekvapený výraz tvári.

Tá sa však len potichu zachichotala a prehodila si na chrbát hrubý vrkoč ryšavých vlasov.

Vysoký učiteľ chudej postavy v štýlovom svetríku prechádzal chrbtom ceruzky po nahom tele chlapca sediaceho na stoličke a zanietene vysvetľoval ako správne zobraziť všetky svaly a krivky tela.

Náš model po ňom miestami zhrozene pokukoval, na čom sme sa dobre bavili, no snažili sme sa to zamaskovať.

Prirodzene, náš učiteľ bol stopercentný homosexuál a prichytila som sa pri tom, že ho absolútne nepočúvam, ale rozmýšlam nad tým, koľko si nechal za túto prácu ten chalan zaplatiť.

Celkom prekvapivé, že nám takto priniesol živý model, aj keď som v piatom ročníku a nad školským poriadkom a silnými morálnymi zásadami som sa prestala pohoršovať snáď hneď po nástupe sem.

„Tak a teraz môžete začať!“ zo zahĺbenia ma vytrhol učiteľov bojový pokrik a tak som otvorila tašku a vyhrabala ceruzku.

A to ten deň tak zle začal!