Proti búrke-13.kapitola

Bola som mladá, bola som odvážna. 

Nemala som predsudky, nepoznala som hranice, pretože pre mňa žiadne hranice neexistovali.
Len stúpať k oblohe ako vták a potom nekonečný voľný pád.

Každý by chcel vlastniť svet a hýbať ľuďmi ako malými postavičkami na preplnenej šachovnici. 

Problém však nastáva, keď musí hýbať už len sám so sebou a voliť medzi dobrými a zlými rozhodnutiami. Lenže existujú vôbec dobré a zlé rozhodnutia? Ak áno, v dnešnom svete sa splynuli do jednej neopísateľnej masy. Počula som, že to teraz volajú život v 21.storočí.

Ale späť od polemizovania do zvonka neškodne pôsobiacej budovy, v ktorej sa práve zábava rozbiehala do nevídaných rozmerov.

Nenápadne som sa vzďaľovala od nesympatických ľudí prechádzajúc sa po obrovských lóžiach nad diskotékou, na ktorých sa tancovalo, pilo a veľa spievalo.

Ešte som nebola na mieste kde by sa každý zabával. 

Akoby sa tu všetci od narodenia poznali.

Najprekvapujúcejšie bolo keď za mnou prišiel vysoký tmavý chalan a niečo na mňa zakričal. 

Hudba mi tak trhala uši, že aj keby na mňa zakričí po slovensky, nič by som nerozumela.

Ak ma však niečo Maťa naučila tak to bolo : keď nerozumieš usmievaj sa a prikyvuj.

A tak na moje prekvapenie som mala pitný režim razom zaobstaraný. 

Nechápala som či je to tým vzduchom, vodou, jedlom alebo jednoducho iným krajom, ale ešte nikdy nebolo okolo mňa toľko chlapov.
A keď hovorím nikdy, tak to myslím tak, že keď o mňa zavadil raz za rok kútikom oka poriadne podgurážený somár, od radosti, že si ma niekto konečne všimol, som sa zabudla tváriť a asi aj cítiť pobúrene.

Že to predsa len bolo vo vode som s prekvapením zistila, keď sa moja nálada presunula do takých nebeských výšin, až som z toho zostala prekvapená.

Pozrela som sa na hodiny a po pár nekonečných minútach zaostrovania som zistila, že kým sa mi zdalo že tancujem len dvadsať minút, stihli prejsť tri hodiny. 

Stále som bola v tej istej lóži a tváre okolo mňa sa začali splývať.

Zaumienila som si naliať do seba aspoň pol litra vody, tak som vyrazila k baru, odhodlaná prebrodiť sa k nemu cez množstvo ľudí tak rýchlo ako to len pôjde.

Trocha ma motalo a nepravidelne blikajúce svetlo diskotéky mojej rovnováhe tiež nepomáhalo, no nenápadným pridržiavaním sa ľudí som nakoniec dorazila do vytúženého cieľa.

Mala som šťastie, lebo sa práve uvolnili dve barové stoličky.

Očakávala som uhundraného barmana skoleného podradnou nezaplatenou prácou, no na druhej strane neónových svetiel a barových sirupov stáli dvaja vysmiaty chlapci, ktorí si prehadzovali fľaše a šejkre akoby boli z umelej hmoty. Človek sa cítil naplnený už len keď sa pozeral na tú úžasnú show. 

Takmer som si zabudla objednať, keď som sa dostala na rad.

Viditeľne im voda nič nevravela, keď mi hodil minerálku, no nakoniec mi bublinky padli celkom vhod. 

Sedela som tam a nenápadne som sa rozhliadala, keď som konečne zaregistrovala niečo čo sa mi automaticky neodmysliteľne spájalo s týmto klubom ešte skôr ako som do neho vošla.

Tabletky.

Jeden vytiahol pilulky hneď pri mne, dievča sa dlho hrabalo v kabelke kým s výrazom najväčšieho uspokojenia nevytiahlo malinké vrecúško a chlap o štyri miesta ďalej jednu bielu vec práve hodil do drinku. Skúmavo sa naňho zahľadel a keď videl, že po tabletke nezostali žiadne stopy, otočil sa k parketu a vyrazil za tancujúcou blondínkou s vlasmi až po zadok.

Človek tu skutočne mohol nájsť všetky národy sveta. Cez Japoncov až po Španielov.
Na lóžiach a balkónikoch sa lesklo kovové zábradlie, pri každých schodoch stál sbs-kar a strop bol čierny s malými bielymi bodkami.

Pripomínal nočnú oblohu. 

Keby tu bolo o päťdesiat percent menej laserov a neónových svetiel, možno by to tu hore bolo skutočne pekné.

Ako som sa tam prechádzala a občasne predierala, moju pozornosť upútali dvere z červených korálikov umiestnené v tmavom rohu. Samozrejme aj pred nimi stála hora v čiernom obtiahnutom tričku, nepekne zazerajúca na všetko okolo. 

Pri ňom stála tabuľka s číslami a divnými slovami, ktorým som nerozumela.

Takmer som sa rozosmiala, keď som sa zamyslela nad tým či on nie je na prenájom.
Taká súkromná ochranka. Asi by som sa cítila ako Napoleon, keby začne biť všetkých na koho ukážem prstom.

Nezainteresovane s trocha šialeným rehotom som okolo neho prešla a ocitla som sa na červenej chodbe s množstvom závesov po stranách.

Zvedavosť prekonala smiech ako som sa pomaly blížila chodbou dopredu.

Pár krát som sa musela pridržiavať steny, keď sa mi podlaha hýbala pod nohami. Mala som veľmi zaľahnuté uši tak som triasla hlavou ako zmoknutý Cocker Spaniel. Aspoň tu bolo o pár decibelov tichšie a oveľa menej ľudí.

Všetci chlapi ktorí vychádzali sami spoza závesov si ma premeriavali.
Keď vyšli ženy, tak boli väčšinou zavesené na krku nejakého nešťastníka alebo len tak posedávali na červených zamatových gaučoch a fajčili.

Zmetene som odhrnula záves, no uvidela som len tvár vysokého blonďáka s vlasmi uviazanými do konského chvosta. Niečo mi povedal a viditeľne sa potešil.

Pár krát som zamračene zažmurkala snažiac sa rozpamätať z kadiaľ som sa na túto divnú chodbu dostala, no skôr ako som stihla zaostriť a upratať si lietajúce myšlienky priotrávené alkoholom a kto vie čím ešte všetkým, chytil ma za kuku a ťahal za záves.

Spurne som sa mu vyšmykla, čo ho tiež potešilo, no chytil ma silnejšie a oprel o stenu. Mala som pocit, že jeho jazyk práve zisťuje čo som mala na raňajky. Prišlo mi zle. Hneď mi bol menej sympatický.

Odtrhla som sa od neho a keď som sa chystala dať mu takú facku až sa mu štyri krát otočí hlava ak niečo skúsi, niekto ho odo mňa odtiahol.

Nie som si istá, ale ten čo to spravil mi tuším predtým kúpil drink.

Supiš, už som predaná, majú to tu vymyslené... mračila som sa, no keď sa neprestali hádať vytratila som sa smerom k východu, zabočila som do ďalšej chodby a miesto toho, aby som vyšla z kadiaľ som prišla, bola som ako obvykle...v riti.

„Dočerta, veď to nemôže byť labirint...“ zahundrala som no len čo som sa otočila späť, už tam stál pokojne opretý o stenu...hm, on. Mal bledomodré tričko, čierne rifle, krásnu pevnú postavu a červené líce.
Snáď sa nefackoval s tým vlasáčom.
Zamyslela som sa, no tá predstava mi prišla náramne vtipná.
Keďže to bola tak zvláštne napínavá chvíľka, ako keď princ vylezie do okna veži tej holky čo mu vtedy hádzala vrkoč, nech sa po ňom vyštverá a očakáva sa nejaký dramatický preslov alebo nebodaj srdečné poďakovanie, snažila som sa nepokaziť túto chvíľu svojim rehotom.
Ako som to v sebe dusila, tak mi tiekli slzy a tak na chvíľu môj záchranca vyzeral riadne vykoľajený. 

„Priniesol som ti drink. Kam si mi ušla?“ usmial sa napokon a podával mi niečo čo sa nápadne podobalo na Tequilu Sunrise. Skúmavo som sa na to zahľadela.

Keď videl môj nedôverčivý pohľad, dodal : „So mnou sa nemusíš báť, zabavíš sa.“

A tým úprimným očiam som sa veru poddala. 

Alebo svojej zvedavosti a nekonečnej nezodpovednosti, ako by to určite iní nazvali. 

No tie oči znejú rozhodne lepšie.

Vzala som si drink a on ma ťahal za ruku cez purpurovú záclonu.

Šialené.

Rozhádzaná posteľ, veľké zrkadlá, mäkký koberec miestami prepálený od cigariet.

Veľa vankúšov, nejaké kytice v krígloch od piva.

Silná vôňa ženského parfumu.

Luster z malých kryštálikov osvetľujúci vzorované tapety.

Šlaka čo som v Elize?

Šialené.

Odpila som si z pohára poriadny glg a položila som ho na malinký stolík pri posteli.
Mal jemnú pomarančovú chuť s trpkým korenistým zakončením.

Ten muž na mňa zatiaľ niečo hovoril.
Bolo to po anglicky a počula som že rozpráva, ale akoby som vypla svoj translator a doliehali ku mne len zladené tóny.

Akoby spieval.

Znova som si odpila.

Kvety na tapetách vykvitli.

Niekto pustil Paganiniho.

Vysmädla som...

Tá symfónia bola nádherná.

Zacítila som jemnú tupú bolesť v kolenách ale nevšímala som si ju.

Žila som pre tú hudbu.

Počúvala by som ju do konca života.

Zomrela by som pre ňu.

Len nech neprestane hrať.

Svet sa točil, hýril farbami, tešil sa so mnou, tancoval.

Jemný satén.

Gumička vo vlasoch.

Chuť škótskej.

Krídla...

„Šialené...“