Proti búrke-5.kapitola

Najprv som si myslela, že sa mi to len sníva.

Keď som sa však postavila na nohy a zatočila sa mi hlava tak, že som spadla späť do toho príliš mäkkého gauča, uvedomila som si, že sen sa končí prebudením, nie opicou.

Nie takouto opicou...

S vypätím najväčších síl som sa prinútila zaloviť vo vačku a vybrať z neho mobil. Radosť mi spôsobovalo už len vedomie, že sa tam skutočne nachádza.

Rozmazane som sa snažila zaostriť na malinké číselká označujúce hodiny.

Fajne, pol jedenástej preč a my sme v kýbli plnom... nie, rozčuľovanie mi nepomôže vyriešiť túto situáciu.

Poobzerala som sa po útulnej presvetlenej, no riadne rozhádzanej obývačke, keď môj pohľad zastal na malom stolíku. Zamračila som sa a privoňala som si k zvláštnej váze.

Vôňa, alebo skôr smrad trávy mi takmer doslovne povedané vylepil facku.

„Sofia!“ tentokrát som ju ohlásila o niečo agresívnejšie a pofŕkala som jej tvár mokrým pohárom od Spritu.

„Horí?“ zahundrala, chytila sa s bolestivým výrazom na tvári za uši a pomaly sa preberala.

Zrazu som si uvedomila niečo, čo mi dnes ešte nestihlo dojsť.

Hlasné zívanie, zamľaskanie a zozadu gauča sa zdvíhal vysoký čiernovlasý chalan.

„Dopekla!“ vyhŕkol, keď si nás všimol a odskočil od nás ďalej.

„Čo tu robíte?!“ nechápavo na nás čumel.

„Ber to s tej druhej stránky, máme spoločné ciele. Všetci chceme vedieť to isté,“ premerala som si ho kriticky.  Bol oblečený tak veľmi pohodlne a domácky, že nebyť jeho opuchnutých červených očí a dychu, ktorým by pokojne omráčil aj vycvičeného alkoholika, povedala by som, že sme ho práve vyrušili pri upratovaní.

„Alebo z tej tretej. S nikým so sa nevyspala,“ s dobrou náladou sa zapojila do rozhovoru Sofia.

Radšej som bola ticho a nepýtala som sa jej, či si robí srandu, alebo je len zvyknutá na takéto situácie.

„Srdiečko, nesiem kávičku! Počul som, že si už hore,“ doniesol sa k nám hlboký hlas z vedľajšej izby zarovno s omamnou vôňou kávy.

Obe sme zostali s otvorenými ústami stáť, keď sa v dverách zjavil snáď jediný človek, ktorého som si pamätala zo včerajška. Mal na sebe bielu košeľu, pásikavé trenky a ten hranatý dokonalý úsmev.

Sama pre seba som si povedala, že aspoň nemám taký zlý vkus, nech som na tom akokoľvek zle. 

Nebudem však žiť v omyle, ani zďaleka to nebola tá nebeská bytosť čo som videla včera.

I keď priznávam, že to bol on.

Čert to vem, hlavne, že priniesol kávu.

„Sofinká, dobre si sa mi vyspinkala?“ postavil sa pred nás a keď sme si obe vzali kávu, nahol sa k Sofii a dal jej pusu.

Nie že by to bol nepríjemný pocit, ale moje ego teraz dostalo facku.

Toho chlapa som predsa prvá zbalila ja! Nahnevane som si pomyslela s urazenosťou štvorročného dieťaťa, ktorému vzali obľúbeného macka.

Sofia tam najprv len prekvapene stála, potom ho jemne odtlačila od seba, pozrela sa na mňa nechápavo a prehrabla si vlasy. Vtom však podvedome zamrzla a trocha sa začala ošívať.

Hneď mi došlo, že jej docvaklo, zatiaľ čo ja hlbšiu tmu už vidieť za života nebudem.

„Počúúvam,“ potiahla som.

„A čo také?“

„Sofi, poznáme sa dlhšie ako naši rodičia, hovor,“ rukou som naznačila tomu štýlovému chalanovi bez nohavíc, aby sa zdržal komentára a čakala som čo z nej vyjde.

Ona však miesto odpovede len mávla rukou.

„Spali sme spolu?“ spýtala sa ho s nevinným pohľadom.

Bez slov s úsmevom prikývol a chcel jej dať ďalšiu pusu, keď ho zastavila.

„Traja?“ ukázala na mňa a mne zrazu zostalo zvláštne nevoľno.

On sa však len usmial a žmurkol na mňa.

„A čo ja?“ z nádejou v hlase sa spýtal ten prebudený chalan v teplákoch.

„Neboj sa, nespravil by som nič, čo by sa ti nepáčilo,“ povedal mi ten košielkáč a ja som na neho omylom vypľula minerálku, ktorú som po litroch do seba liala. 

Jediným zadosťučinením mi bolo, že som ho trafila.

„Ale nie, robím si srandu, nemám šajnu kde si bola, ale Sofia jednoducho o šiestej ráno vstala, prešla do obývačky a ľahla si pri teba,“ mykol plecami.

„Vidíš, jaká som ja kamoška!“ zasmiala sa a povzbudzujúco ma buchla po chrbte, „sme pohodičke, všetky tri.“

„Tri?!“ obe sme si vymenili vystrašené pohľady.

„Kde je Maťa?“ zisťovala Sofia zatiaľ čo ja som sa hodila po svojej taške, ktorú som zahliadla pri kresle.

Úžasné, mobil má u mňa.

„Kto?“ nechápavo krútili hlavami.

„Taká hnedovláska, asi takto vysoká, veliké zelené oči, úzke pery, priblblý výraz, v podguráženom stave veľmi nadšená pre akékoľvek drísty...“

„Aha, ona sa volá Maťa?“ prehovoril zrazu náš teplákový chlapec a s výrazom najvyššej blaženosti si potiahol z bonga.

„Fuj...“ Sofia si zakryla nos.

„Načo tá pretvárka? Včera si ťahala jak divá. Myslel som, že mesiac nebudem mať čo jesť, keď ste vy dve došli,“ povedal a neprirodzene ho hegalo od smiechu.

„Chápete, ako no money baby!“ zakrofkal.

„Čo vieš o Mati?“ prišla som k nemu a vzala som mu vázu z ruky, načo mi venoval dlhý, zamyslený,no veľmi nesúhlasný výraz tváre.

„Zakrič!“ povedal mi.

„Prestaň, vážne to potrebujem vedieť,“ začínala mi dochádzať trpezlivosť.

„Zakrič!“ trval si na svojom.

„Ak ti tu zaspievam serenádu, pomôže to?!“ pridala sa ku mne Sofia.

„Možno, ale pochybujem, že sa to bude dakomu páčiť,“ rozhodne pokrútil hlavou.

„Ja mu asi strelím,“ Sofia sa od hnevu začala triasť.

„Ale láska, snáď by si nebola násilná!“ neveriacky k nej prehovoril ten v košieľke.

„Ona nie, ale ja áno, tak bude to?!“ stíšila som dramaticky hlas a obzrela som sa po izbe.

„Hľadáš ju v kúte?“ spýtal sa ma a začal sa skutočne nahlas smiať.

„Nie, hľadám basebalku...no hovor! Lebo... lebo...“

„No lebo čo nerváčik?“ doberal si ma.

„Lebo sa stane niečo, čo by si nerád videl,“ uškrnula som sa,, otvorila som okno a okrem toho že som zistila, že sme na 10 poschodí som z neho vyklonila ruku.

„Lebo bude bác...tak bude, alebo nie?“

„Martináááá!“ z ničoho nič hlasno zakričal s očami upretými na vázu visiacou v nezávratnej výške svojho blížiaceho sa  konca. 

Tak veľmi ma prekvapilo, keď začal kričať, že som ju skoro pustila.

To by mi asi neodpustil...

Zarazu sa otvorili dvoje dvere.

Jedny, ktoré som si predtým nevšimla. Za nimi bola priestranná miestnosť podobajúca sa na druhú obývačku so sedacou súpravou a posteľou. Druhé dvere boli vchodové a v nich...Matinina hlava.

Okolo seba mala posteľnú plachtu ktorú si nad prsiami pridŕžala a s vlasmi ako Einstein na nás nechápavo pozerala.

„Tak som sa lakla, čo na mňa kričíte?“ nechápavo zaklipkala zaspatými očami a mľaskla.

„Maťa!“ od radosti som sa k nej rozbehla a objala som ju.

Po chvíli som si však uvedomila, že nás pozoruje aspoň 7 párov očí.

Teda uvedomila som si to, až keď Maťa prehovorila.

„Kto sú tí ľudia?“

Vtedy som ju pustila a otočila som sa do izby, ktorá sa zázračne naplnila.

„Aj ja som Maťa, myslela som si, že to na mňa kričíte," mykla plecami červenovláska a prešla cez izbu do ďalšej.

„Myslím, že by sme mohli í....Sebastian! Konečne niekto aspoň z polovice známy!“ trocha mi odľahlo a aj keď sa mi to ťažko priznáva, bola som rada, že ho vidím.

Neznámi ľudia v izbe sa medzi sebou začali rozprávať, niektorí odišli do kuchyne a rozprávali o raňajkách.

Keď sa Maťa otočila na Sebastiana s otvorenými ústami, on len mávol rukou a povedal : „To sa tu stále stáva...nikdy nevieš čo prinesie ráno...našťastie nie často niečo odnesie.“

Dopovedal vetu a náramne sa začal na svojom vtipe smiať.

Sebastiana by človek spoznal aj v dave rovnako-vyzerajúcich ako on. Stačí aby otvoril ústa.

„Mali by sme ísť,“ povedala na moje počudovanie Sofia.

„Niečo vravíš...Maťka, prosím obleč sa...“ 

Asi aj bolo fajn, že v tej miestnosti nemali zrkadlo. Bol by krutý úder pod pás vidieť sa.

„Vezmem vás k autu?“ ponúkol sa Sebastian práve si prevliekajúci cez hlavu tričko.

„Auto,“ zopakovala  po ňom Sofia akoby len tak mimochodom a pokyvkávala pri tom hlavou čumiac niekde do zeme.

„Pome...“ zavelila som, no zasekla som sa, keď som zistila, že tie dvere, ktoré som považovala za vchodové boli len ďalšia izba.

„Dáš si?“ spýtala sa ma dievčina s ryšavými vlasmi a ponúkala mi chipsy.

„Dnes asi nič... možno sprchu ale už chcem byť radšej doma...“ zamračila som sa na voňajúci sáčik čipsov, no môj žalúdok mi hneď pripomenul nepríjemnou tupou bolesťou, že jedenie nie je najlepší nápad.

„Čo si taká suchá? Načo sa ponáhľať, veď máme časúúú!“ Maťa pretancovala pri mne a s otočkou sa hodila do prázdneho kresla na moju kabelku.

„Nie, ideme! Sebastian?“ pozrela som sa na neho s otázkou v očiach.

„Jasné dámy, kontakty na vás všetky už dávno mám, môžeme ísť kam len chcete,“ sebavedome pohodil hlavou a zmizol v úzkej chodbe.

Na tie kontakty som sa radšej ani nepýtala, na dnes mi celkom stačilo.

„Kráska?“ ohlásil Sofiu ten košielkový trenkáč a hodil na ňu zronený pohľad.

„Neodchádzaj mi!“

„Ah drahý, čím dlhšie budeme od seba, tým nás to viac bude baviť, keď sa stretneme znova!“ vyčarovala obrovský úsmev.

„Vážne?“ prihlúplo sa na ňu zapozeral. Jedine že by sa tak prihlúplo pozeral stále...

„Ale samozrejme!“ dala mu pusu na líce a poskočila si aby nás dobehla.

„To asi nebude na dlho čo?“ Maťa, ktorú som ťahala za ruku vystrčila prsť a pokrútila nám Sofii pred tvárou.

„Ale prosím ťa, také veci si kamarátky nerobia,“ sprisahanecky na mňa žmurkla.

„Už si to spravila!“ povedala som dotknuto.

„Dohodneme sa na tom, že sa to nepočíta, nech mam zas čistý štít a môžem s tebou vymetať bary, dobre?“ hodila na mňa nevinný pohľad modrých očí orámovaných roztečenou špirálou.

Vyzerala tak dojemne, že by sa na ňu nedokázal nikto hnevať.

Ani keby vám zabila psa.

„Inak som schopná šoférovať?“ spýtala sa sama seba po chvíli.

„Budeš musieť...ideme ešte na obed dakam....“ nadšene poskakovala Maťa.

„Jedlo,“ tvár mi bolestne pokrútilo.

„Neboj, zoženieme vývarík a bude ti hej!“ navrhla Maťa okamžite za oduševneného Sofiinho prikyvovania a ja som sa nestačila čudovať, kde zrazu nabrala toľko energie.