Proti búrke-4.kapitola

Ku klubu viedla dlhá cesta.

Vonku bolo tak zima, že by vytriezvel snáď aj človek čo by bol v najhlbšom stave otravy alkoholu.

Chvíľami som mala pocit, že sa k tomu klubu ani nedostaneme alebo že sme dokonca zablúdili. 

A nebola som sama. Sofia si frflala pod nosom celú cestu, na čom sme sa s Maťou dobre bavili.

Pri tej nekonečnej ceste som si uvedomila, že tých chalanov skutočne nepoznáme a mohli by nás kľudne niekam zatvoriť alebo boh vie čo s nami spraviť. 

Vedeli, že nie sme s Bratislavy a že sa tu absolútne nevyznáme. No radšej som verila v ich dobrú náladu a vyhliadky krásne vyhriateho klubu ako svojej bujnej predstavivosti.

Keď už mi dochádzali sily a rozmýšľala som, že to hodím dakde na roh ulice a poobzerám sa po dákej schopnej kartónovej škatuli. 

Zrazu sme sa dostali na pešiu zónu a zbadali neónovo vysvietený nápis.

„Áno!“ nadšene skríkla Maťa a zrýchlia tempo.

Hneď na prvý pohľad sme spoznali, že to je presne ten klub, ktorý hľadáme, pretože pred ním stála pekná hŕstka ľudí. 

Sebastian nám celú cestu o ňom rozprával. Podľa počtu použitých superlatív lepšie miesto na svete by som asi nenašla. 

Miestami som mala pocit, že je to rozprávková zasnúbená zem. Niektoré opisy boli také absurdné, že sa mi z nich točila hlava.

Úplne stačilo prikyvovať a usmievať sa. Jak väčšinou.

„Asi si tu chvíľu postojíme, čo?“ zroneným hlasom sa spýtala Sofia.

„Ale dámy, dámy! Vy netušíte s kým máte dočinenia!“ naoko urazene zvolal Sebastián.

„Takých už bolo...“ zamrmlala som.

„Náodou  nei je móc zmrzno,“ po prvý krát prehovoril Sebastianov opitý kamarát, tuším mi vraveli, že sa volá Tomáš.

Viditeľne aj jeho to čerstvo vonku prebralo.

Sebastian pokračoval akoby nič nepočul. Možno naozaj nič nepočul.

„Ták, Nikolás!“ zakričal a zakýval na skutočne veľkého chlapa pred vstupom.

Ten dvihol hlavu našim smerom a potom ju zas sklonil pokýval ňou.

„Nevyzerá zrovna najnadšenejšie,“ šepla som Mati, ktorá pokývala hlavou.

Avšak aj napriek zjavnej nie najlepšej SBS-károvej nálade sa Sebastian k nemu predral cez čakajúci nesúhlasne sa mračiaci dav.

Cestou nezabudol chytiť Maťu za ruku a ťahať ju so sebou k dverám.

„Zas s ďalšou?“ počula som od toho holohlavca, keď som sa predrala za nimi.

„Haha, ty vtipálek! Ale mohol by si byť nabudúce trocha taktnejší,“ povedal Sebastian akoby len medzi rečou.

„ Braček, veď vieš že ja ti chcem len dobre...z prechlastania neumreš ale sú tu i iné veci,“ premeral si nechápavo sa usmievajúcu Maťu.

„Vedel som, že ma pochopíš! Tak ehm...1, 2,3, 4...“ počítal, kým nenarazil na mňa a na chvíľu sa zamyslel.

„Päť lístočkov poprosím,“ rozhodol napokon pod neúprosným nátlakom Matinho pohľadu.

Tak predsa len ma asi počul...

„Na, a dávaj si pozor,“ vzdychol si Nikolas a podal mu červené lístky.

„To je tvoj skutočný brat?“ nedalo po chvíli Mati.

„Ako sa to vezme...nie tak úplne pokrvný, ale je. Sme ako vlastný, veľmi sa o mňa stará,“ s úsmevom rozprával Mati, ktorá očividne hltala každé jeho slovo.

Prechádzali sme po chodbe ladenej do fialových odtieňov, ktoré vrhali malé bodové svetlá na strope.

Čím sme boli ďalej, tým tam viac zanikal Sebastianov hlas, zvyšovala sa hudba a bolo stále teplejšie.

Posledný bod ma potešil najviac, aj keď ani ten prvý nemal najnižšiu váhu na mojom šťastnom pocite.

Keď sme podali lístky ďalšiemu kontrolujúcemu SBS-karovi a vstúpili cez dvojkrídlové dvere do veľkej miestnosti, ktorú by som prirovnala k polovici telocvični, nadobro som sa rozlúčila s akýmkoľvek rozhovorom.

Hlasná hudba, more svetiel a vysmiaty tancujúci ľudia.

„Som doma!“ vykríkla Sofia a vyzliekajúc si kabát pretancovala až k baru pričom stihla hodiť okúzľujúci úsmev na všetky strany. Musela som sa smiať.

S ťažkosťami som sa predrala cez parket za ňou a nemohla som si nevšimnúť, že sa Tomáš za mnou vybral tiež. Snáď nebudem mať celovečerný prívesok.

„Teda proti príveskom nič, ale na baby sitting zrovna náladu nemám,“ povedala som Sofii nenápadne ukazujúc na neho.

Vo svojom tvrdení som sa len utvrdila, keď k nám podišiel a zostal ticho nevediac čo povedať.

Tak len kývol plecami a posunul sa k baru, kde si okamžite objednal Vodku.

„Maťa?“ spýtala sa Sofia, no skôr som jej otázku vyčítala z pier ako z hlasu.

Obzrela som sa okolo seba a našla som ju vášnivo tancovať v dave ľudí.

Sofii som len nesúhlasne odkývala.

Tá nestrácala čas a do ruky mi vložila drink.

Vďačne som sa na ňu pozrela a odchlipla si z ovocne voňajúceho nápoja.

Nikdy som nepila taký dobrý a pritom taký silný drink. 

Radšej som sa ani nepýtala koľko stál, no v tom momente som prehodnotila som vzťah k alkoholu, ktorý som doteraz vypila.

Potom som však zvážila, že Vianoce nie sú každý deň a povedala som si, že aspoň si takéto občasné momenty lepšie vychutnám.

Sofia nelenila a stiahla ma na parket. Bolo tam priveľa ľudí a príliš hlasná hudba aby som registrovala všetkých navôkol.

Moja spoločníčka znova zmizla dakde pri bare s vysokým blonďákom a ja som zostala bez výčitiek sama tancovať na parkete.

Ten okamih si pamätám dodnes.

Hudba sa stlmila.

Čas sa spomalil. Zrazu tam boli len samé tmavé postavy a medzi nimi on.

Nie veľmi nízky ani vysoký. Nie najkrajší, no s tým najhypnotyzujúcejším pohľadom.

Nie práve čerstvo oholený, no nesmierne sympatický so súmernými perami.

V ústach cigareta, v ruke pohár.

Uprene sa na mňa pozeral a ja som mala pocit, že keď z neho spustím oči, už ho tam nenájdem a tá chvíľa navždy zmizne.

No i tak som sa odvrátila.

Keď som sa na to miesto pozrela znova už tam nebol.

No nič, na osud neverím, na percento alkoholu v krvi a výpary z boh vie čoho navôkol skôr.

Vtedy ma však niekto chytil za ruku a otočil k sebe.

Bol to on.

Tancovali sme bez slov v rytme latinsko-americkej hudby.

Nemyslela som si, že niekedy od venčeka budem tancovať na latino s chlapom, pretože mi to prišiel dosť teplý tanec, no bol to jeden z najlepších zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Blízkosť rozhorúčeného tela, vôňa pánskeho dezodorantu a rytmus vracajúci chuť do života a vášeň do žíl.

Na chvíľu ma premkli výčitky.

Nestarala som sa o nikoho len o seba a kašlala som na to, kde sa moje nezodpovedné kamarátky nachádzajú.

Ale čo ak ja som nezodpovednejšia? Na odpovedi nezáleží, dnes je deň kedy netreba myslieť. 

Tak to povedala Sofia. Nikdy som si jej slová radšej nebrala moc k srdcu, no vtedy mi veľmi pomohli aby som sa cítila spokojnejšie.

Nespočítam koľko som toho pila a preboha už duplom nie čo som pila.

Posledná moja spomienka je zniekadiaľ na stole.

Tancovala som so Sofiou na “I love rock´n´roll“ a myslím že dokonca kričali naše mená.

Potom len šmuhy, nejasné záblesky.

Neskôr len tma.

A bolesť hlavy.

To už je ráno...

Zlá chuť v ústach.

Treštenie.

Zvončeky.

Drsný povrch.

Tlak na nohe.

Tikanie hodín.

Bolesť chrbta od neprirodzenej polohy, v ktorej som bola vykrútená.

Voňavka. Príliš silná, bijúca no nosa.

Vysoký strop, biely luster.

„Sofi?!“ zrazu som precitla a impulzívne som sa posadila.

„Preboha potichšie...“ zahundral pri mne hlas a tlak na nohe povolil.

Sofia, ležiaca na hnedom gauči vedľa mňa sa pomrvila, zamračila a znova zaspávala.

„Sofia, vstávaj! Prúser!“ trocha som zvýšila hlas a potriasla som s ňou.

Toto nevyzerá dobre...