Proti búrke-6.kapitola

Zvonček nad dverami zacengal.

Okrem jemnej hudby hrajúcej v pozadí, návštevníkov reštaurácie vítala omamná vôňa jedla.

„Nie je to prvá trieda, ale je tu ticho, milo a ten vývar si zamilujete,“ oboznámil nás s kladnými stránkami reštaurácie Sebastian a všetci sme si posadali okolo veľkého stola.

Sedeli sme tam asi tri hodiny.

Dávali sme dokopy zážitky a potrhané spomienky.

Nakoniec sa všetci v dobrej nálade zhodli, že ja som skončila bezkonkurenčne najhoršie.

Keď sme odchádzali z reštaurácie, uvedomila som si, že niekedy proste vypnúť na 100% a neevidovať je najlepšie.

Pre moje ego minimálne!

Prešli sme sa cez Staré mesto, na Sofiino prianie sme nezabudli na Euroveu spásonosne ponúkajúcu širokú škálu lodičiek, ako sama tvrdila a skončili sme v malom antikvariáte s pohodlnými mäkkými  kreslami dekorovanými výšivkami.

Voňalo to tam po knihách, všade viseli čierno biele staré fotografie v farebných rámčekoch, ktoré sa neobyčajne hodili ku káve, ktorá nám všetkým padla vhod.

Mne aj dva krát.

Veď to poznáte...keď ju miluješ nie je čo riešiť.

Maťu a Sofiu neklamne potešili popolníky, Sebastiána očividne excelentne nastavené odsávanie dymu.

„Nemôže to mať poškodzujúci dopad na knihy?“ Sofia si potiahla z cigarety a vyfúkla dym smerom k plnej poličke, ktorú mala pri sebe. 

Potom ešte dlho škúlila na najbližšiu knihu, akoby čakala, že začne oxidovať či už si vytrhávať sama stránky.
„Jeden chlap mi povedal, že vyzerám ako Šeherezáda,“ uškrnula sa Maťa takým tým super snobským namysleným úsmevom.

„Héj? A čo povedal mne?“ vyrovnala som sa, lebo si hmlisto spomínam, že sme sa s jedným slušne vyzerajúcim chlapom bavili.

„Tak to neviem, ale na tvojom mieste by som sa nepýtala znova...“ pokrútila vážne hlavou.

„Prečo?“ nechápavo som zaklipkala očami.

„Čo ak by ti povedal, že teba to ťahá bližšie k Oňurovi?“ spýtala sa ma a vybuchla do smiechu.

Aspoň čiastočne som jej ho zastavila presne miereným vankúšom, ktorý našiel svoj cieľ.

Ani sme sa nenazdali a bolo šesť hodín preč.

Poriadna tma s neodmysliteľnou poriadnou zimou.

„Tak, teraz,  keď už zaručene vieme, kde máme auto navrhujem smer Nitra,“ povedala zívajúco Maťa a ponaťahovala sa.

„Dakto toho v noci veľa nenaspal,“ podpichla som ju s úškrnom.

„Zato ty si toho naspala aj za nás všetkých...zaspala si v kuchyni pod kuchynským pultom, objímala si kuchynský sekáčik, v ústach si mala zahryznutý koniec nedofajčeného jointu, všetko okrem teba bolo od červeného vína a mali sme vážne problémy dostať ťa z tade...za normálnych okolností sa podľa mňa človek tvojej výšky nemá šancu poskladať sa do takých malých priestorov,“ pokrútila hlavou a neodpustila si žmurknutie.

„Ajeje...“ hlesla som. 

Túto slovnú bitku vyhrala s mnohopočetnými stratami na mojej strane... ústup!

Celú cestu som radšej bola ticho a tvárila sa, že neexistujem

Nič nie je zahanbujúcejšie ako keď viete, že sa o vás musia starať.

Je to každodenná realita...teda našťastie nie moja, a i keď to neprekvapí, nikdy to nepoteší .

Po srdcervúcom Matinom lúčení so Sebastianom, ktoré trvalo tak dlho, že sme zatiaľ vykúrili celé auto, vylúštili jednu krížovku a stihli by sme si snáď ešte pozrieť aj celý film 2012, Maťa konečne nastúpila a my sme sa pomaly pohli vpred.

Cesty boli čerstvo zasnežené a sediac doma pri krbe s čajom v ruke, aj by som sa tomu počasiu potešila.

Keď sme však zastavili na križovatke až na konci prechodu, pretože naša brzdná dráha sa predĺžila z pár centimetrov na dva metre,celkom nás pozostatky nadšenia z rozprávkového počasia opustili.

„Hlúpy sneh!“ ponadávala Sofia a s prižmúrenými očami ako posledný kórejčan škúlila medzi hustými vločkami na ulicu.

Takto opatrne som ju nevidela jazdiť už dlho.

Ani takto pomaly, cesta nám snáď bude trvať tri krát viac ako obvykle.

K nadšeniu nám veľmi nepridávali ani občasné výpadky prúdu, takže sme miestami videli len vďaka svetlám z áut. Vybrali sme si skutočne zlý deň na cestovanie.

Pár krát padol návrh nech zostaneme ešte noc v Blave, za takéhoto počasia by to bolo to najlepšie, no Sofia nás uzemnila, že sa chce vyspať doma a sto kilometrov dáme coby-dup.

Nikdy si neprestanem nadávať, že som ju nepresvedčila zostať.

Došli sme po križovatku a pred nami zasvietila oranžová. Cesty boli takmer prázdne, sem-tam sa vo fujavici niečo mihlo.

Sofia zrazu pridala a prefrčala semafor na červenú.

Zrýchlenie ma vtlačilo do sedadla. Ani som sa nestihla nazdať a pred nami sa vynorilo tmavé auto idúce príliš pomaly.

Sofia dupla na brzdu a ja som začula ako Maťa, sediaca vzadu za vodičom narazila rukami do sedadla pred sebou.

Jej výkrik však len zosilnel, keď sme dostali hodiny.

Strašne som stŕpla hrôzou, no najhoršie ešte len nasledovalo.

Sila šmyku ma pritisla k dverám a taška, ktorú Maťa držala v rukách ma udrela do tváre a odstredivá sila ju tlačila na mňa.

V tej rýchlosti som nevnímala nič len rozmazané svetlá, k smrti vydesený krik kamarátiek a trúbenie rozbehnutého kamióna.

Nasledoval najhlasnejší zvuk aký som v živote počula, strach zvierajúci hrdlo nahradila bezmocnosť a bolesť prichádzajúca zo všetkých strán.

Musí to byť len sen...

Prosím nech sa prebudím.

Musím...