Proti búrke

1.kapitola

Bol chladný deň.

Čo iné by ste však čakali od blížiaceho sa konca novembra?

Slnko a prísun oslobodzujúco pôsobiaceho vitamínu D asi sotva.

Určite to poznáte aj vy. Nič by ste nerobili radšej ako sa zababušili v paplóne a čakali kým vás hlad na obed nevyženie do vyhriatej kuchyne.

Pretočila som sa na druhý bok a zúfalo som sa snažila ignorovať vtieravé zvonenie budíka.

Netrvalo to snáď ani päť minút a mňa tak rozbolela hlava z nie zrovna najmilšie pôsobiaceho pípania budíka. S vypätím posledných síl a najvyššieho stupňa premáhania sa som sa prinútila posadiť a vypnúť ho.

Sláva...piatok. 

Pomyslela som si a pohľad som zachmúrene uprela na okno, za ktorým sa odohrával valčík dažďa s prudkým nárazovým vetrom.

A potom sa skús tešiť na deň...

Kým som sa vyšuchtala z domu, dobehla na autobusovú zastávku a nastúpila do autobusu, môj nie zrovna najhrubší kabát bol úplne premoknutý. 

Stiahla som dáždnik a omylom som ošpliechala starú pani, ktorá sa mi odvďačila hlasným hundraním. Adresovala som jej nevinný úsmev a dúfala som, že hlasitosť MP3 prehrávača zaženie vidinu zlého dňa tak rýchlo ako to len bude možné.

Pohmkávala som si Seven nation army od The white stripers a predstavovala som si ako tá stará nadšená babka miesto nadávania na mňa spieva do rytmov hudby.

Ani som si neuvedomila, že sa usmievam a to už na ňu bolo asi moc, tak sa len zúrivo odo mňa odvrátila a viac sa mi nevenovala. Našťastie.

Nastávajúcich päť hodín v škole neprebiehalo lepšie ako som očakávala a to som mala naozaj zlé predstavy o dnešnom dni.

V jednej knihe som čítala, že ako sa naladíte ráno, taký budete mať potom celý deň. Možno na tom niečo bude. Rozhodne to po dnešku nebudem vylučovať.

Päťku za domácu úlohu dáko  prežijem, štvorku z Antickej literatúry snáď tiež. 

Ale za dva mínus z matematiky? Všetko som vedela. Ešte som aj dopĺňala spolužiačku, ktorá so mnou odpovedala a bola taká vystresovaná, že takmer zabudla ako sa píše na tabulu. 

Nie ešte ovládať vzorce. Ona dostala len dvojku.

Pripúšťam, bola k profesorovi oveľa milšia. Ale ja si nepomôžem, keď mi raz niekto lezie na nervy a celá tvár ma bolí z 45minútového umelého úsmevu na vtipoch, ktoré nikomu so zdravím rozumom nemôžu prísť smiešne, nedokážem predstierať. 

Som na to príliš pohodlná a hrdá. Keď sa mu nepáči, že miesto odovzdaného úsmevu mu sarkasticky odpoviem na skonšťatovanie môjho účesu, tak nech sa mu to nepáči.

Vlastne sa to tomu môjmu profesorovi ani nepáčilo. A patričnemi to dával pocítiť na hodnotení.

„Čo ten zachmúrený výraz v trári?“ po hodine prešiel matikár okolo mňa akurát, keď som sa pozerala na pokazenú písomku z literatúry. Silno ma poťahal za líce.

„Nie som dokonalá. Viem matiku, ale neusmievam sa na ľudí, ktorí to nepotrebujú,“ vyprodukovala som na tvári strnulý úškrn na hony vzdialený od úsmevu a zvrtla som na na päte.

Predtým ako som vyrazila z nebezpečnej oblasti dosahu matikára som si všimla ako očervenel v tvári a tak som okamžite zahla za prvý roh, kým stihol nájsť vhodné slová, ktorými by sa mi povyhrážal.

Už len posledná hodina. Výtvarná a mám školu na tento týždeň z krku.

Vo vrecku som zacítila známe chvenie. Vždy ma poteší, keď mi niekto pošle sms-ku. Hlavne, keď obsah v nej je viac ako len motivujúci.

Fajn, program na piatok pripravený, budeme cestovať.

Hneď sa mi zdvihla nálada a ani najmenej mi nevadilo, že ma spolužiaci aj spolu chodiaci po jednej chodbe, aktívne si ma pridávajúci na fb vôbec nezdravia.

Nech si nezdravia, mám na pláne lepšie veci. Aj keď henten v rohu by mohol... niekedy je na škodu, chodiť do školy plnej chlapcov, na ktorých je radosť pozerať aj celé dni.

No keď otvoria ústa, chce sa vám plakať.

Ostáva len ticho sedieť a usmievať sa. Vždy si po takom faux pass v kaviarni aspoň môžete povedať : Nebola to úplná strata času. Káva chutila vynikajúco, ten koláčik čo k nej dávajú bol prekvapilo lahodný a miesto telky sa dalo na čo pozerať.  

A s úškrnom zahĺbená do svojich myšlienok som otvorila dvere triedy.

Samozrejme, zas som meškala a tak pohľady celého osadenstva spočinuli na mne.

To pre mňa však nebolo tak šokujúce ako scéna predo mnou.

Náš mladý profesor Výtvarnej mi ladným pohybom ruky pokynul aby som vstúpila bez obáv dnu a neprerušene vysvetľoval ďalej.

Sadla som si na svoje obvyklé miesto pri Klaudiu a vymenila som si s ňou prekvapený výraz tvári.

Tá sa však len potichu zachichotala a prehodila si na chrbát hrubý vrkoč ryšavých vlasov.

Vysoký učiteľ chudej postavy v štýlovom svetríku prechádzal chrbtom ceruzky po nahom tele chlapca sediaceho na stoličke a zanietene vysvetľoval ako správne zobraziť všetky svaly a krivky tela.

Náš model po ňom miestami zhrozene pokukoval, na čom sme sa dobre bavili, no snažili sme sa to zamaskovať.

Prirodzene, náš učiteľ bol stopercentný homosexuál a prichytila som sa pri tom, že ho absolútne nepočúvam, ale rozmýšlam nad tým, koľko si nechal za túto prácu ten chalan zaplatiť.

Celkom prekvapivé, že nám takto priniesol živý model, aj keď som v piatom ročníku a nad školským poriadkom a silnými morálnymi zásadami som sa prestala pohoršovať snáď hneď po nástupe sem.

„Tak a teraz môžete začať!“ zo zahĺbenia ma vytrhol učiteľov bojový pokrik a tak som otvorila tašku a vyhrabala ceruzku.

A to ten deň tak zle začal!