Pobalila som
si veci,učiteľ pozbieral načaté skice a všetci sme sa hromadne vyrútili
z triedy s dobrým pocitom, že tento týždeň povinnosti nadobro
skončili.
Vidina
piatkového večera bola lákavá a nevedela som sa dočkať do piatej večer,
kedy pre mňa prídu baby na aute a vyberieme sa na výlet do Bratislavy.
„Soni, dáme
čínu?“ Klaudia ma drgla do ruky plnej učebníc a ja som takmer stratila
rovnováhu. Na preplnenom schodisku to bol celkom problém, lebo som zoťala dvoch
ľudí, ktorí síce mňa zadržali, no sami spôsobili reťazovú reakciu
a očakávanú zápchu.
„Pardon,
pardon,“ ospravedlňovali sme sa so smiechom ľuďom dvíhajúcim sa zo zeme zatiaľ
čo sme ich preskakovali a obiehali.
„Do Mlynov?“
navrhla.
„Niee, zas
do Mlynov, aby sme mohli sedieť na terase a ty si mohla fajčiť?“ zamračila
som sa.
„Odkedy máš
proti tomu niečo?“ prekvapene sa ma spýtala.
„Vieš že som
odjakživa proti zime a vieš ako je teraz vonku?“
„Žeby zima?“
zasmiala sa a na tri krát si omotala okolo seba šál.
„Nie, to už
je bližie ku koncu sveta ako ku zime,“ vyplazila som jej jazyk a snažila
som sa vyhrať súboj so zaseknutým zipsom na kabáte.
„Dobre,
dobre, tak budeme vnútri. Kto by ťa potom počúval, keby mi náhodou
prechladneš,“ Klaudia sa mi otočila chrbtom, pozdravila spolužiakov
namadžganých pri sebe a obe sme sa dali na strastiplné predieranie
priúzkymi priestormi šatne.
Vo vestibule
mi zazvonil telefón a len čo som si ho priložila k uchu takmer mi
vypadol z ruky.
„Soňaaa!“
ozvalo sa z neho a môj pravý ušný bubienok dostal viac zabrať ako na
rockovom koncerte.
„Cojeee?!“
odkričala som späť aby som nezaostávala nevhodným pozdravom.
„Tak dnes to
platí že? Lebo ak mám len tak míňať na benzín, tak nech to už stojí za to,“
začula som nadšený Sofiin hlas.
„Hej, jasné.
Celý deň nerozmýšlam nad ničim iným iba či mi bude v pančuchách zima.“
„Nebude,“
jednohlasne sme skonštatovali a začali sme sa smiať.
„Tak večer,“
povedala som a zložila som ju.
„Ty nás snáď
nenecháš v štichu,“ obrátila som sa na Klaudiu s otázkou v očiach.
„Eeee...“
pozrela sa na mňa nevinne.
„Táto
odpoveď sa mi ani trochu nepozdáva,“ zaškúlila som na ňu.
„Zas s Mišom?“
hodila som žalostný pohľad.
„Jaké zas?! A vôbec,
mám vhodné ospravedlnenie,“ zamyslene sa usmiala a pozrela na hodinky.
„Som samé
ucho. A nech to stojí za to,“ sucho som skonštatovala a žmúrila na
autobus, ktorý práve odchádzal zo zastávky. No nič, tak sa prejdeme.
„O necelé
štyri hodiny idú naši na oslavu!“
„Hej a zostanú
tam nocovať ešte týždeň, veď to sa na oslavách robí,“ dvihla som obočie a s malou
dušičkou som sa jej pokúsila zmariť nádeje.
„Niee, len
do zajtra večera. Je to až v Česku, dáka otocová firemná...neviem čo a je
mi to jedno. Hlavné je že sestra ide na noc k frajerovi a ja mám celý
dom len pre seba,“ sprisahanecky na mňa žmurkla.
„Hej a večer
si budeš užívať sama pri pukancoch, zmrzline, telke a krbe,“ ironizovala
som, „takto sa vykašlať na kamarátky kvôli chlapovi.“
Klaudia sa
chystala rozhorčiť, no keď videla že sa smejem, tak ju to rýchlo prešlo.
„Som rada že
to chápeš,“ vďačne ma objala.
„Mám na
výber?“ spýtala som sa a moje ďalšie slová zanikli v pískaní bŕzd
autobusu.
O tri hodiny
neskôr
„Tak mám si
brať tie pančuchy?“ po tridsiaty krát som flochla pohľadom smerom ku skrini a nespokojne
som si odchlipla z kávy.
„Soňa ty si
strašná! Za toto by ľudí mali zatvárať do väzenia, inak psychicky zdeptajú
všetkých navôkol,“ Sofia vstala a impulzívne odpochodovala
k veľkej dubovej skrini, ktorá dominovala v strede malej, no svetlej
izby.
„Priznaj to,
veď by si sa nudila, keby ťa nemal kto deptať,“ mykla som ramenami a pozorovala
svoju kamarátku ako okolo nej lietajú veci. Aspoň že sa so všetkými trafila na
posteľ.
„Mala by si
v tom urobiť dáky poriadok, niektoré veci vyzerajú, že prežili aj druhú
svetovú,“ skonštatovala.
„Je to dosť
možné ak vyhadzuješ aj krabice vzadu. Tie som nevyberala odkedy mi
priniesli túto skriňu od babky,“ snažila som sa tváriť vážne, keď moja
kamarátka hodila šokovaný pohľad na dno skrine. Človek by povedal, že tam našla
kostlivca.
Teda, snáď
babka nebola až taká akčná...
„Počúvam
verdikt?“ prerušila som ticho, počas ktorého sa Sofia opatrne prikrčila k dnu
šatníka.
„Aspoň
obvinenie!“ zvolala som melodramaticky, keď neprichádzala odozva.
„Sú
úchvatné!“ s rozšírenými zreničkami a takmer posvätnou úctou vytiahla
krémové šaty s jemnou čipkou.
„No, ja som
vždy vedela, že babka mala vkus. Viditeľne aj postavu,“ povedala som jednoducho
a prešla som k posteli aby som z tade vyhrabala niečo na seba.
„Sonííí...?“
„Ber ich
kludne,“ mávla som rukou a zamračila sa na príliš vyťahané tielko, „došlaka
moje obľúbené, už ani neviem kedy som ho stihla zničiť.“
„Vááážne?“
„Jo...keď si
dám pod toto tielko ešte jedno bude to pohode? Nemienim sa ho vzdať po tých
rokoch len tak bez boja,“ zahryzla som si do spodnej pery a pozrela som sa
do zrkadla.
„Soni, ale
nebude ti to vadiť?“
„Fí, spýtaj sa ma to ešte raz a prisahám, že ich už neuvidíš. Á, tu sú!“
nadšene som našla v kope kraťasy.
„Nevolaj ma tak! Dobre, už som
ticho,“ zanôtila a prehodila si tašku cez plece.
„Už som sa
bála. Ideme?“
„Nebude ti
zima?“
„Mám
pančuchy! Ah prestaň bo som znova prezlečiem!“
„Je to
super, mám kľúče poďmee!“ konečne vyšla Sofia s bojovým pokrikom a so štrngajúcimi kľúčmi v ruke sme sa pohli k dverám.
O pár minút neskôr
„Maťa nás už
čaká doma, povedala som jej že sa pokúsime nemeškať,“ oznámila mi.
„Prečo
hovoríš také veci? Kedy si naposledy prišla na čas?“ podozrievavo som si ju
prehliadla.
„Ale ako
veľmi sa vždy snažím!“
„Hej, to že
došiel benzín skôr ako sme vyrazili z Nitry je len vedľajšia nepodstatná
vec,“ pokrútila som hlavou a vystúpila z auta.
„Mohol by ho nám niekto priniesť...“ začala.
„Samozrejme
a pizzu k tomu zadarmo,“ zasmiala som sa.
„Hodil by sa
niekto schopný,“ zamračila sa Sofia a z kufra vytiahla bandasku.
„Veď aj
nájdeme niekoho schopného. V inakšom prípade opľujem celú Blavu!“ uškrnula
som sa.
„Aspoň že tá
pumpa je len kúsok...“ zahundrala nie moc nadšená.
Chvíľu sme
šli len za sprievodu klopkajúcich podpätkov.
„Počkať! A čo
Fero?“ akoby sa zažalo v jej blonďavej hlave.
„Aký Fero?“
„Tvoj Fero!“ obviňujúc sa na mňa pozrela.
„Ehm...
takže natankujeme a...“
„Soňa!“
„Prosím?“
„To nemyslíš
vážne! Ste ešte spolu?“ zastavila ma a otočila k sebe.
„Na všetky
otázky nemám odpoveď ani ja. Aha, tam svieti pumpa! No ták, pohni sa lebo k Mati nedôjdeme ani do zajtra!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára